1. Kapitola // Two Suns In My Life (1. strana) | Články - Aragorn.cz



Články

1. Kapitola // Two Suns In My Life

Autor : medizn   8. února 2010   Povídky
Teraz som sa po prvý krát pokúsila napísať niečo o upírke..

Bolo zamračené ráno. Čas poprvýraz navštíviť strednú školu v meste zvanom Great Falls v štáte Montana. Nič neobyčajné, toto už niekoľkokrát Elizabeth Redmondová zažila, pomyslela som si. Vzdychla som a vstala som zo svojej ošúchanej a pre mňa dosť malej postele. Postavila som sa pred zrkadlo, hoci som veľmi dobre vedela, čo tam uvidím a bála som sa toho.
V zrkadle stála dievčina strednej výšky s veľmi bledou tvárou. Okolo tej tváre sa nachádzali rovné svetlohnedé po lakeť dlhé vlasy, ktoré odrážali svetlo aj pri najmenšom pohybe. Oči, ktoré hľadeli rovno boli zlatohnedej farby a orámované striebornými mihalnicami.
Áno, človeku, ktorý by videl len toto by sa to mohlo zdať pekné. Ba čo viac, nádherné. Ale človek, ktorý by sa prizrel bližšie a videl by tie tmavofialové kruhy pod očami, ktoré sú zo dňa na deň horšie a tmavú farbu v očiach, ktorá je zo dňa na deň hlbšia by už mohol niečo tušiť. Mohol by mať pocit, že niečo nie je v poriadku. Keby však ten človek videl ten šialený pohľad, ktorý mi ide z očí pri pohľade na krv alebo moje tesáky, ktoré sa chystajú pohrýzť. Potom by ten človek už so mnou nechcel mať nič spoločné...
Takto som sa videla ja. Pod pekným povrchom hnusné monštrum.
Zdvihla som tašku a vyšla z izby, ktorú som mala prenajatú v penzióne. Nemala som dosť peňazí na to, aby som si kúpila vlastný byt. Odkiaľ by som ich aj mala mať?
Vyšla som z penziónu a s radosťou som sa nadýchla čerstvého vzduchu. Great Falls bolo krásne mesto. Bolo dosť vysoko položené, preto tu bol taký nádherný vzduch. Škoda, že zamračených dní tu nebolo zas až tak veľa, bolo tu veľké riziko, že ma niekto odhalí. Nechcelo sa mi o tom premýšľať. Do školy som šla pešo a vychutnávala som si ranné svetlo, aj keď zamračené.
Stredná škola v Great Falls sa nachádzala blízko Kranzkého parku. Bola dosť obyčajná, ničím výnimočná... takéto školy boli všade. Ako som vystupovala po schodíkoch, videla som, že sa skladá z dvoch budov - pravdepodobne z hlavnej budovy a telocvične. Vedela som, že do menšej budovy nikdy nevstúpim.
Všetky hlavy na parkovisku, cez ktoré som prechádzala sa za mnou otáčali. Vedela som, prečo, tak som ich ignorovala a vošla do hlavnej budovy.
Prečítala som si informačnú tabuľu a tá oznamovala, že sekretariát sa nachádza na prízemí vľavo. Boli to hneď prvé dvere, tak som do nich vošla.
Za pultom sedela dosť maličká žena v strednom veku. Toto som už veľakrát zažila, takže som presne vedela, čo mám robiť.
,,Dobrý deň, som Elizabeth Redmondová. Minulý týždeň som vám volala..." hlas som mala dosť nízky, ale znel príjemne, ako hudba, upokojujúco, ako nejaká uspávanka.
,,Ach, áno, samozrejme." povedala a trochu prekvapene si ma premerala. ,,Tu je váš rozvrh. Myslím, že vás už všetci očakávajú." usmiala sa na mňa.
Prezrela som si rozvrh. Hneď druhú hodinu sme mali telocvik. ,,Prepáčte mi, pani, ale ja som mala v detstve vážny úraz a naozaj nemôžem svoju chrbticu veľmi namáhať. Na predchádzajúcej škole, na ktorú som chodila mi vyhoveli a telocvik mi vyškrtli z rozvrhu. Myslíte, že tu by s tým bol problém?
,,Tak to vám neviem povedať... a máte nejaké osvedčenie od lekára? Alebo..."
,,Pravdaže." už som vytiahla z tašky svoj sfalšovaný dokument a podala som jej ho.
,,Myslím, že s tým nebude problém." povedala, keď si ho prezrela a podala mi papier naspäť. ,,Porozprávam sa s trénerkou Hustonovou a poviem jej o vašich ťažkostiach. Príjemný deň."
,,Ďakujem, aj vám." povedala som a vyšla z miestnosti. Informačnú tabuľu som mala v hlave odkedy som ju poprvýraz uvidela, takže som ľahko našla učebňu histórie.
Telocvik som nevynechávala preto, žeby som ho nemala rada. Pohyb som mala rada aj v ľudskom aj v upírom živote. Išlo len o to, že pri športe mám určite väčšiu silu, rýchlosť, lepšie reflexy než ktorýkoľvek vrcholový športovec. Na chvíľu sa mi vybavila spomienka z mojich skorších rokov upírieho života. Bola to iná škola, iné mesto. Hrali sme basketbal a ja som sa zabudla ovládať, čiže lopta, s ktorou som driblovala vyrazila obrovskú dieru do drevenej dlažby. Odišla som odtiaľ najrýchlejšie, ako sa dalo a viac ma nikto z miestnych nevidel.
Vošla som do učebne histórie a prvé čo som si všimla, bola nejaká vôňa, ktorá sa čudným spôsobom odlišovala od lákavých ľudských vôní. Bola mi nejakým spôsobom známa, ale nevedela som si spomenúť, čo by to tak mohlo byť. To sa mi nestávalo. Nepoobzerala som sa po miestnosti, ale hneď som zamierila na jediné voľné miesto vzadu. Znova sa za mnou obzerali všetky tváre, ale ignorovala som ich.
Keď som si sadla na miesto, tá vôňa sa ešte zintenzívnela. Prichádzala odniekiaľ zľava. Pomaly som zdvihla hlavu a tam sedel on, takisto zízajúci na mňa.
Najprv som uvidela zlatú, a trblietajúcu sa ako zlato farbu jeho vlasov. Potom jeho dokonale hladkú bledú pleť ako mesačný svit. A nakoniec som sa zahľadela do tváre. Tam som uvidela oči, ktoré boli znepokojujúco hrejivé a veľké, ako keby som sa v nich roztápala, ale tie oči boli krásnej zlatohnedej farby, v ktorých tancovali biele svetielka...
Je to vôbec možné?
Keby som nemala srdce zamrazené, práve teraz by sa mi trepotalo v hrudi.

Další články v kategorii Povídky:

Komentáře ⇓

Pro přidání komentářů je třeba se nejprve přihlásit.

1

medizn - 5. března 2010 13:28
medizn

Epi 4. března 2010 20:53
No ďakujem :)
Ups...

Epi - 4. března 2010 20:53
Epi

Medizn, to se ti moc povedlo :), těším se na dlší KAPITOLU, protože jsem se do toho plně začetl a četl bych dál, kdyby bylo co :D
"Aby si zuřícímu trpaslíkovi uniknouti dokázal, hbitých nohou jest ti zapotřebí. Nest pomni: vždy rychlejsi byti musis, nez kterakoli sekyra jim vrzena letic. Jestlize unikl jsi mu, zevnejsek svůj pozměn. Paměť jejich jest smrtelně dobrá."

medizn - 13. února 2010 22:55
medizn

Saia 13. února 2010 22:50
Ano viem s toho súmraku som tam toho dala dosť veľa xD.

Ďakujem :).
Ups...

Saia - 13. února 2010 22:50
Saia

Líbí se mi styl, jakým je to psaný a ráda si počkám na další kapitolu. :)

Ano, Stmívání z toho je sice cítit, leč ještě uvidíme, jak se to ještě vyvine, soudit hned po první kapitole by bylo unáhlené. :)
Na světě neexistuje problém, který by nevyřešila vhodná ráže...

medizn - 10. února 2010 17:35
medizn

Moon.rider 10. února 2010 02:02
Ďakujem :).
Ups...

medizn - 10. února 2010 17:34
medizn

hater 8. února 2010 22:43
Jj inšpirovala som sa Súmrakom. No je to iba prvá čásť a odrážať sa to bude postupom času inak.

Ďakujem :).
Ups...

Moon.rider - 10. února 2010 02:02
Moon.rider

Ale jo medizin se snaží:-) je to vidět...
Snahu bych já hrozně moc cenil,
navíc určitě počítá s tim že dostane pořádnou palbu protože to je v SK...

příběh nevim, těch upíru tady zas moc neni, Lasombra je rájem upejrů...a mě už zas tak moc věcí nevyděsí ani nepřijde nostalgické..

ono tady jde dát hodnocení po pěti desetinách..a protože jsem ti básen zaokrouhlil dolu atd..

tak ti dám za 4
Ministerstvo zdravotnictví vrauje: Moon škodí vám, i lidem ve vašem okolí.

hater - 8. února 2010 22:43
hater

Stmívání :-) to bylo první co mně napadlo, když jsem se začetl do tohoto textu. A opravdu prostředí je velmi podobné a popisy také. Vlastně čím dál jsem četl, tím více jsem si připadal jako v oné knížce.
Přesto příběh je trochu jiný, ale jaký vlastně? Dívka - upírka přichází do nové školy a sedí v lavici s ... jak tomu ve stmívání říkali? Oběť, která ti zpívá? :-)

To je vše.

1


↑ navigace

Záložková navigace

Buri's blog