2. Kapitola // Two Suns In My Life (1. strana) | Články - Aragorn.cz



Články

2. Kapitola // Two Suns In My Life

Autor : medizn   28. března 2010   Povídky
Druhá čásť tohto príbehu :). Tento je skôr taký zoznamovací :).

Pozerali sme sa na seba, zjavne obaja šokovaní tým čo vidíme.
Bol to upír. Tým som si bola istá. Tá jeho pleť, jeho dokonalé črty, plné pery... Ale nemohla som uveriť tým očiam. Tým krásnym zlatohnedým očiam, v ktorých akokeby poletovali svetojánske mušky.
Doteraz som stretla len zopár upírov, lebo som sa im vyhýbala. Boli to sadisti, živo som si pamätala ten ostročervený odtieň ich očí, čo svedčilo o tom, že vraždia a nemajú žiadne svedomie. No nikdy som nevidela, žeby sa nejaký upír snažil zapadnúť, chodiť do školy alebo do práce. Nikdy som nevidela, že by sa nejaký upír snažil byť dobrý, tak ako ja.
A ešte nikdy v upírom živote sa mi nestalo, že by som si nemohla usporiadať myšlienky, tak ako teraz. Keď som hľadela do jeho očí, cítila som, akoby na mňa odrazu svietilo horúce slnko a zohrievalo moju chladnú pokožku.
Niečo podobné, hoci úplne iné sa mi stávalo len pri jednom človekovi v mojom ľudskom živote,
a pri tej spomienke mnou až myklo.
,,To nie je možné..." zašepkal. Jeho hlas bol sladký ako med, to som počula, aj keď šepkal.
V tej chvíli prišiel učiteľ a požiadal o našu pozornosť. No aj tak sme sa na seba nemohli prestať pozerať.
Po zvyšok hodiny sme na seba stále ukradomky zazerali a hoci sme neprehovorili ani slovka, vedela som, že si obaja myslíme to isté: Teraz nie je vhodná chvíľa na takýto rozhovor.
Keď zo mňa opadol šok z toho, čo vidím, až som sa začala usmievať. To bolo zvláštne, pretože už dlhšiu dobu sa mi vôbec nechcelo usmievať. Keď som naňho znova pozrela, videla som, že aj on tak trochu usmieva. Zahľadel sa na mňa a mne sa znova pretrhla niť myšlienok.
Zazvonilo a trieda sa začala rozchádzať. Vyskočila som, on tiež a už sme chceli odísť, keď predo mnou zastal jeden chalan, ktorý bol dosť svalnatý a z jeho výrazu sa dalo usúdiť, že nízkym sebavedomím netrpí.
,,Ahoj, ja som Dick Carpenter." Usmial sa na mňa. Ja som naňho len otupene zízala, lebo som veľmi nerozumela, čo mi hovorí. ,,Asi si tu nová, tak mi napadlo, že ti to tu trochu poukazujem..."
,,To netreba, Dick." ozval sa spoza mňa medový hlas. ,,Ona to bez problémov zvládne." Zasmial sa a ja takmer spolu s ním.
Kráčali sme po chodbe a stále sme nič nehovorili, stále tu boli zvedavé uši, ktoré nás mohli počuť. Vyšli sme z budovy a vykročili k neďalekému lesu. Keď už nás nemohol nikto počuť, oprela som sa o jeden strom, on o druhý. Pozreli sme sa na seba.
On prehovoril prvý: ,,Stále tomu nemôžem uveriť. Vidím tvoje oči, ale nemôžem tomu uveriť."
,,Povedala by som, že sa cítim rovnako." povedala som.
Na chvíľu otvoril ústa, potom ich znovu zavrel.
Potom sme sa už obaja uvoľnili, nedôverčivosť z nás opadla a boli sme pripravení uveriť, že to naozaj tak je. Sadli sme si do trávy vedľa seba.
,,Si sám? Alebo máš rodinu?" spýtala som sa.
,,Nie, nemám a ani nikdy som ju nemal. Alebo sa na to nepamätám." pozrel sa do mojich nechápajúcich očí. ,,Krátko pred mojou premenou som mal nehodu, aspoň tak mi povedala sestrička vo Washingtonskej nemocnici. Stratil som pamäť. Potom si už pamätám, len ako ma ktosi odniesol z nemocnice, potom už len na tú bolesť..." stíchol. Potom sa pozrel na mňa.
,,Takisto som sama. Netušila som, že existuje niekto ako ja, čo sa živí krvou zvierat." Zahľadela som sa do jeho očí. ,,Prečo si iný? Prečo nie si ako ostatní?"
,,Prečo by som mal byť? Aj keď som bol stvorený, aby som zabíjal, prečo by som mal?" povedal.
Náhle mi potemnel pohľad. Pretože, aj keď nezabíjal ľudí, aj tak zabíjal.
,,Ale zabíjaš zvieratá. Alebo si myslíš, že oni nie sú až také dôležité, ako ľudia?"
,,Nie! To si vôbec nemyslím." pozrel na mňa vystrašene. Potom zosmutnel. ,,Snažím sa, ver mi, že sa snažím nezabiť. No občas sa pošmyknem. Z tvojho pohľadu usudzujem, že ty to dokážeš. Ako?" spýtal sa a pozrel na mňa s neskrývanou zvedavosťou.
,,Tak, ako si povedal. Som taká, aká chcem byť. Celou svojou vôľou sa o to snažím, aj keď sa to zdá nemožné. Mám 213 rokov, vo svojom ľudskom živote som bola vegetariánka a nikdy by som so sebou nevedela žiť, keby som úmyselne zabila čo i len jedného živého tvora na zemi."
Usmial sa na mňa. ,,Mám 91 rokov a ver mi, že sa snažím. Nikdy som nestretol nikoho, ako si ty." povedal a vystrel ruku. ,,Svoje meno si nepamätám, ale volaj ma Jason."
,,Elizabeth." povedala som a ruku mu stisla.
Zahľadel sa do mojich očí a ja som znova zabudla myslieť. Ešte stále sme sa držali za ruky.
,,Si to naúžasnejšie, čo som vo svojom živote kedy stretol, Elizabeth." To mi čosi pripomenulo.
,,Prosím ťa, volaj ma Elis. Tak ma volali v mojom ľudskom živote a chýba mi to." usmiala som sa.
Tiež sa usmial. ,,Elis." zopakoval a stále držal za ruku, keď sme vykročili naspäť k škole.

Další články v kategorii Povídky:

Komentáře ⇓

Pro přidání komentářů je třeba se nejprve přihlásit.

1

hater - 28. března 2010 21:10
hater

První část opět kopíruje knihu ovšem objevují se další změny, které jsou především v osobě druhého hlavního hrdiny, který je taktéž upír. V této chvíli se ztrácí těžiště původní knihy a upírství celkově, které leží v konfliktu kořist-potrava. Respektive ztrácí se mezi hlavní dvojicí, tento konflikt zůstává, ale kořistí jsou zvířata. Tedy ona říká: Dobrá, když teda musíme, pijme krev zvířat, ale nezabíjejme je. On říká: To bohužel zatím neumím :-)

1


↑ navigace

Záložková navigace

Buri's blog