Bludisko (1. strana) | Články - Aragorn.cz



Články

Bludisko

Autor : Darrick Lang   21. března 2010   Povídky
Ten kto ma naozaj pozná pochopí.

Ťažké prevaľujúce sa čierne mraky a hustá hmla plaziaca sa pri zemi úspešne bránia slnečným lúčom vkradnúť sa dnu, a tak temnota pevne drží žezlo v rukách. Dnu do sveta bez mena, do
sveta zívajúceho prázdnotou ...

Povzdych ťažký ako temné oblaky visiace nad hlavou vydral sa mu z úst. Niet kam utekať, sám si zvolil samotu, sám si zvolil ním rovnako nenávidený ako aj milovaný svet, ktorý si vystaval na ochranu pred všetkými, a pritom doň utekal len sám pred sebou. Niet kam utekať, pred sebou sa ujsť nedá. „Ja aj tak nikdy nebudem sám ...“ Ani len netušil ako veľmi bude túto sprostú pravdu ešte ľutovať.

Kľačiac v troskách budúcnosti s tvárou ponorenou v prachu minulosti očakával ich príchod. Už dávno pochopil, že útek nemá zmysel, že si ho vždy nájdu a tak s očkami pevne zovretými, z tvárou prekrytou špinavými vlasmi dúfal v skorý koniec. Kedysi veľkým mágom, umelcom, dnes obyčajným bláznom. Prichádzajú ... Tiene plížiace sa potichu, plaziace sa po stenách sa blížia nezadržateľnou rýchlosťou. Krvilačné obludy s pozemskými menami. Démoni, potomkovia Samoty a Strachu. Vztýčili sa okolo nešťastníka - vlastného stvoriteľa. Nemuseli sa ho ani dotknúť, len ich prítomnosť stačila, aby sa začal zvíjať v kŕčoch. Zo záhybov čiernych plášťov blyskli sa jedovaté ostria, z ktorých každé si našlo svoj cieľ v jeho zomierajúcom srdci. Ruky za chrbtom zviazané v kazajke lží, nedovoľovali ani náznak obrany. Bolesť odišla spolu s vedomím, ale prisľúbila skorý návrat.
Hlboký nádych zabolel, vytreštil slepé oči do tmy, skrútené telo sa pomaly narovnalo, po lícach sa rozliali krvavé slzičky. Obrátil sa na brucho, vzoprel sa a vstal. Ľadová ruka mu zovrela srdce a myseľ sa roztočila v chvíľkovej závrati, ktorá ho vrátila na kolená. Úcta je nevyhnutná. Až po chvíli mohol vstať a vydať sa na potulky väzením. Deň za dňom si podávali tú istú masku zloby, deň za dňom to prijímal stále odovzdanejšie aj keď bolesť nikdy nepoľavila, ba dokonca sa občas zdala ešte väčšou.

Túlajúc sa tichom snov, odriekajúc vlastný ortieľ takmer nepostrehol sladký šepot. Len na okamih, len tých pár slov rozpútalo chaos v jeho duši. Ticho bolo z ničoho nič tak neznesiteľné. Prinútil nohy, čo ho ledva držali, bežať a tak narážajúc do stien hľadal ten krásny zvuk. Srdce sa mu po dlhej dobe opäť rozbúšilo, duša naplnila očakávaním. Všetko tak náhle a nečakané ako príchod tieňov, ktoré ho vrhli späť do samoty.

Prudký bolestivý nádych, krvou zmáčané slepé očká... Tak strašné je prebudenie sa do nekončiacej nočnej mory. Svetlo bolí, najmä ak je vzápätí vystriedané temnotou. Nenávisť k svetlu ho nútila zísť hlbšie do labyrintu, nechcel viac zažiť ten pocit. Ponevieral sa od jednej slepej uličky k druhej, tváriac sa, že hľadá a pritom len dobrovoľne blúdil. „Nieeeeee/anooooo“ rozpoltená myseľ vykríkla keď sa opäť ozval. Ak by sa mohol rozorvať tak sa každá z jeho častí rozbehne iným smerom. Zvíťazila však zvedavosť a tak nasledoval ten zvláštny šepot, neisto kráčal, ranu očakával každým okamžikom. Kráčal ďalej a s istotou rástla aj rýchlosť. Opäť raz plný očakávania takmer nepostrehol, že prichádzajú. Strach ho na chvíľu prikoval k zemi a už si chcel kľaknúť a pokorne prijať nevyhnutnú bolesť no šepot sa zmenil v melodické slová a niečo sa v ňom zlomilo. Nerozumel ale chcel porozumieť, nepoznal a tak túžil spoznať. Rozbehol sa smerom odkiaľ prichádzal ten krásny zvuk prehlušujúci jeho prerývaný dych aj škriekajúcich mučiteľov. Popamäti bežal temnou chodbou, bežal ako ešte nikdy predtým. Viedol ho len sluch a tak nečakaná hromada trosiek ho zastavila, podlaha sa mu vydala v ústrety a tvrdo ho objala... „Wrrrrrraaaaaa“ vrčanie vzdoru sa mu vydralo z hrdla. Stále na zemi obrátil hlavu smerom k vábivému hlasu a jemné približujúce sa svetlo ho vydesilo aj potešilo. Zahrabal nohami aby sa postavil a mohol sa znova rozbehnúť. Svetlo bolo stále jasnejšie, hlas bol zreteľnejší ... až sa prudko zastavil pred žiariacou postavou, ktorej krása mu brala dych. Neistým krokom sa ešte o kúsok priblížil, bál sa dýchať, dívať sa akoby len jeho pohľad mohol pošpiniť tú krásu. So sklonenou hlavou urobil posledný nesmelý krok k úžasnej bytosti a padol na kolená. Dievčina naklonila hlávku do strany a zo záujmom si prezrela kľačiaceho, napokon k nemu natiahla hebké ruky, pohladila mu tvár a natočila si ju k sebe. Jej dotyk tak nádherne hrial, prestúpil celú jeho dušu a vyžarujúc von liečil jazvy. Zložila rúčky *prásk*, z očí mu vyhŕkli slzy ako tá rana od nádhernej pani bolela, neveriacky pozrel na tú pôvabnú bytosť pričom jej dlaň ešte stále cítil na tvári. Z ramien mu spadla kazajka, ktorej sa pod tým neuveriteľným úderom spretŕhali pevné remence. Spadla do prachu a uvoľnila tak úbožiakove ruky, ktorý stále nechápavo hľadel pred seba. Kráska natiahla ruku a on zavrel oči, zmeravel očakávajúc ďalšiu ranu, no ona sa len prstom dotkla jeho čela a vzápätí ním namierila do tieňov v ktorých sa ukrývali démoni čakajúci na svoju príležitosť. Ovládla ho zúrivosť, jeho krehké telo dieťaťa sa začalo krútiť a praskať ako sa menilo v statného vlka, šedú beštiu. Krv mu zaliala oči, zvrtol sa a v besnení skočil do temnoty kde tesákmi začal trhať telá svojich trýzniteľov. Keď dielo dokončil priskočil k žiariacej bytosti, v ktorej spoznal ním tak dlho očakávanú, milovanú mesačnú paní. Sadol si plný pýchy čakajúc pochvalu. Ničoho sa nebál, teraz keď si na všetko spomenul, teraz keď prišla. S úsmevom mu pohliadla do šedých očí, prehrabla hustú srsť medzi vztýčenými uškami. Nádherná chvíľa kedy boli jedným, to úžasné spojenie. Stiahla rúčku, zvrtla sa a bez vysvetlenia vykročila preč. Jedovaté ostrie sa mu zarylo do srdca a tepnami sa mu do tela začal vlievať strach, miesto vlka zbité dieťa sedí na zemi a pozoruje ako sa vzďaľuje, ďalšia a ďalšia rana pomsty, skočili naň zo všetkých strán. Oči slepli, ruky sa začali krútiť vzad pri pohľade na stále sa vzďaľujúcu bytosť. Ale stačil len jej letmý pohľad späť, krásny prísľub návratu a už sa temnými chodbami ozýval rev mocného stvorenia.

Hrdo klusal po svojom bludisku, ktorého sa asi nikdy nevzdá a trpezlivo, verne čakal na príchod svojej paní. Nedokázal ani nechcel opustiť toto miesto aspoň nie navždy, už len preto aby nikdy nezabudol kde a ako žil...

Do srdca toho temného bludiska naveky vyryl :

Ty si mi ukázala cestu vpred, ja budem strážiť každý tvoj krok. Do konca svojich dní budem ťa chrániť pred všetkým zlým. Môžeš sa na mňa spoľahnúť na moju vieru, oporu. Aj keby sa celý svet proti tebe obrátil, ja vždy budem stáť na tvojej strane.

Další články v kategorii Povídky:

Kdo hodnotil článek Bludisko?
apophis, Ariana, hater, Ragar

Komentáře ⇓

Pro přidání komentářů je třeba se nejprve přihlásit.

1

apophis - 27. března 2010 14:24
apophis

Božské.

I přes tenkou jazykovou bariéru, která mi bránila v tom si to užít naprosto dokonale, mohu teď jedině smeknout před autorem a říct: "Ještě! Víc takových!"

Vidím v tom celém krásnou inspiraci věčnými lidskými skutky. Vraždami, odsouzeními za vykonané, nápravou, druhou možností. Druhá šance, jiný život, prokletí. Postupně utvářený a budovaný soucit s hlavním hrdinou, načež konec vše vysvětluje a příjemně překvapuje -- ach ano. Toto mohu a mám rád.

Má to pro mne i hlubší smysl z důvodu znalosti vypravěčského systému Svět Temnoty, konkrétně knížka s tématikou týkající se Garou. Ach ano, děi Gaiy.
Jsem obludný fantazák, jenž z temnoty svého doupěte leze kam se mu zachce a kdy se mu zachce.

hater - 25. března 2010 22:33
hater

Bludiště, jak se článek nazývá, je vězení vystavěné hlavním hrdinou - lze přemýšlet zda je to opravdové vězení a nebo vězení vybudované v mysli člověka, pak popisované představy dostanou trochu jiný smysl.

Hlavní hrdina bojuje sám se sebou, se svými nočními můrami a vítězí - kvůli ní, své vyvolené. Vlkově luně.

Líbí se mi na tom, že to má (možná nechtěně a možná jen pro mně) jistou hloubku.

1


↑ navigace

Záložková navigace

Buri's blog