Reina Eimin (1. strana) | Články - Aragorn.cz



Články

Reina Eimin

Autor : Lin81   14. dubna 2012   Povídky
Kedysi minulosť istej postavy spracovaná do príbehu.

Trasúc sa hľadí cez sklo, za ktorým sa nachádzajú jej drahocenní rodičia. Prístroje už odpípali ich smrť a aj usilovnosť lekárov ustáva. Odstúpia od dvoch, v krvi ponorených, tiel ležiacich na kovových, nemocničných posteliach. Vezmu čistobielu plachtu a zakryjú ňou nemé tváre stále pokryvené v bolesti pred nežiadúcim koncom. Vypnú všetko, čo ešte aspoň trošku naznačovalo život páru v strednom veku a tým zchladia poslednú vrúcnu túžbu, nádej malého, sotva 11-ročného dievčatka.      

Odrazu jej niekto zozadu položí ruky na plecia a skloní sa k nej. „Je mi ľúto, ale nič viac sme pre ich záchranu urobiť nedokázali. Avšak, tvoja staršia sestrička je naživu a má len ľahšie poranenia, ktoré sa časom bezpečne zahoja.“       

Obráti sa na mladučkú žienku v bielom, dlhom plášti. Otrie si chrbtom pravej ruky bolestné slzy a zodvihne k nej bystrí pohľad. Jej na prvý pohľad milé, slabošedé očká akoby prenikali ostatným do duší. Celkom jednoducho a priateľsky.        

„Kedže Rukia nedávno dosiahla plnoletosť, som presvedčená, že si ťa pokojne zoberie do pestúnskej starostlivosti. Dokonca sa na teba pýtala už pri prvotnej možnosti prehovoriť, hoc ju užierala rovnaká bolesť nad stavom rodičov ako teba. Má ťa naozaj veľmi rada.“

Štíhle telíčko dievčaťa sa mierne zachveje. Natiahne ruku k doktorkinej tvári, no potom ju opäť nechá padnúť.  

Kľakne si pred ňu a zastrčí jej nepoddajný pramienok ohnivých vlasov za ucho. „Viem, je to pre teba ťažké, ale všetko sa časom spraví a bude dobre. Sľubujem.“           

„Nesľubujte, čo nemôžete splniť.“ Vyriekne na jej malý vek až príliš inteligentne a pritisne si k hrudi čierneho, plyšového macka s červenou mašľou okolo krku. Dá krok vzad.    

Jej nečakanou reakciou zaskočená lekárka nasucho preglgne a s výrazom ignorujúcim pravdivosť práve počutých slov pokračuje v rozprávaní. „Ja sa ti to určite prinajmenšom pokúsim splniť. Sestra ti samozrejme nenahradí dneskajšiu stratu – nikdy, ale dá ti minimálne časť starého, útulneho domova. Je predsa tvoj jediný a najbližší žijúci príbuzny.“            

„Smiem ju vidieť?“        

„Pravdaže.“ Láskavo sa pousmeje, vstane a chytí ju za voľnú ruku. Takto ju mĺkve vedie po chodbe. Zabočí za roh a rovno do prvých dverí. „Nechám ťa s ňou osamote. Keby si čokoľvek potrebovala – ozvi sa.“            

Maličká prikývne a vojde dnu. Namieri si to priamo k jedinej posteli v miestnosti, kde leží jej staršia, verne milujúca, sestra napojená na rozličných prístrojoch. Vyčítavo sa zahľadí na jej mladú tvár s pár nepatrnými, ľahko zahojiteľnými škrabancami. „Prečo si ich zabila?“


***


„Nemám hlad“ Odpovie nadmieru pokojne na výzvu svojej staršej sestry.

„Lenže ty nikdy nič neješ!“ Celá červená od zlosti nervózne poklepkáva prstami po drevenom, kuchynskom stole.

„Jem, ale nie tvoje jedlo“

„Prečo?!“ Začínajú sa jej od zúfalstva tisnúť slzy do očí. Je to rituál opakujúci sa takmer každý týždeň odvtedy, čo umreli dve najdôležitejšie osoby ich života. Každotýždenne, celé dva roky, sa snaží staršia Rukia presvedčiť mladšiu Reinu o správnej chuti jej pokrmu, no zakaždým dostane takú istú odpoveď.

„Pretože ma otráviš.“ S nechuťou odsunie tanier naplnený nedávno uvarenou polievkou čo najďalej. „Zabila si mojich rodičov a zabiješ aj mňa.“

„Boli to aj moji rodičia!“

Pokrčí plecami, vstane od stola a nevraživo prenesie: „Vidíš, ani to ťa neodradilo.“ Vyjde z kuchyne a po schodoch vybehne do svojej izby, kde sa zavrie.

Prisunie si stoličku k oknu, otvorí ho dokorán a posadí sa. Hviezdy na nebi sa pozoruhodne trbliecu a strieborný mesiac v splne sprevádza pocestných po ich nočných, kľukatých cestičkách. Sťa zhybnotizovaná hľadí von, pričom sa jej v hlave a srdci opakuje jediné – nenávisť, nenávisť a nenávisť. Čas odrazu plynie prirýchlo.

Trhne hlavou a uvedomí si, že uplynula najmenej hodina a Rukia už istotne šla spať. Po špičkách prebehne miestnosť a bez zbytočných zastávok pokračuje do vstupnej haly. Strhne z vešiaka svoj krvavočervený kabátik a potichu prekĺzne vchodovými dverami do nocou zahalenej krajiny. Okamžite zodvihne hlavu k oblohe. Mesiac akoby ju lákal samotnou svojou existenciou a posúval ďalej k záhadnému miestu, ktoré vôbec nepozná. Postupne, krátkymi krôčkami, sa ocitá uprostred absolútne neznámej čistinky. Lemujú ju krásne, smaragdovozelené lesy poskladané prevažne zo smrekov a obývané rôznymi dennými i nočnými tvormi.

Tíško sa posadí do mäkkej trávy, zhlboka sa nadýchne až prekvapivo čistého vzduchu a pritiahne nohy k sebe, pretože jej je zima. „Keby som mohla mať pri sebe teplý ohník, čo by ma dokázal ohriať.“ Vyjde z nej nevinné prianie venované priam hmatateľnému tichu. Zrazu jej však začne horieť ruka. Skutočne z nej šľahajú plamene, ale ju to nepáli, neubližuje jej to.            

Zvískne a zdesene vyskočí. Prudko pohybuje rukou zo strany na stranu a snaží sa uhasiť oheň, ktorý sa nie a nie zastaviť. Po chvíľke však prestane. Narovná sa, vystrie pred seba planúcu ruku a skúmavo ju pozoruje. Vystrie aj druhú a tá sa na pokyn mysle tiež ponorí do horúcich plameňov. Na peknej, dievčenskej tvári sa zároveň zjaví záhadný, takmer diabolský úsmev.

Rozuteká sa po lúke a vnútorná sila prinúti do prekvapivého ohníka celé telo.

**

Nastáva ráno, nový deň a s ním odchádza zo zázračnej čistinky, ktorú si zvolila za cvičisko, znovuzrodená Reina. Pomaly svitá, no ona si s tým starostí nerobí. Kráča pomaly, dbá na každučký krok, sťa by sa mala poraniť. Na ulici, čo vedie k ich domu stretáva zdvorilo ju zdraviacich ľudí, lež ona sa neunúva ani očkom o nich zavadiť.

Prejde cez bránu, vstupné dvere a okamžite začuje staršiu sestru ako s nádejou v hlase volá: „Reina, si to ty?“

Bez záujmu odloží kabát na vešiak a tu zaregistruje Rukiu vyčítavo stojacu vo dverách.

„Kde si bola? Bála som sa o teba!“

Dievča neodpovedá. Prejde okolo sestry, ale tá ju chytí za rameno. Uprie na ňu pohľad plný čistej nenávistí.

„Nesmieš chodiť v noci bez môjho vedomia sama von. Čo keby sa ti niečo stalo?“ Vyhrknú jej slzy. Je jej neskutočne ľúto, že ju nedokáže usmerniť, zabezbečiť jej poriadne, nerušené detstvo.

„Pusť ma.“ Prehovorí najchladnejším hlasom, aký kedy z nej vyšiel. Ba, dokonca, dá sa pokojne pochybovať, že takto bezcitne niekedy niekto niečo vyriekol.

„Mala by si sa už konečne naučiť slušnosti!“ Nervy  jej visia len na vlásku.

„Povedala som – pusť ma.“ Tón hlasu ani o kúsok nezjemnel, skôr viac zľadovatel. „Ty vrahyňa!“

To už je príliš! Vystrie ruku a strelí Reine facku. Doteraz to neurobila, no skutočne to preháňa. „Možno ti nedokážem vynahradiť rodičov, ale i ja som ich ľúbila. Občas si myslím, že viac než ty!“

Pobúrene sa rukou dotkne červeného líca. Aj by dačo vyriekla, no radšej si zahryzne do jazyka. Na to nenadišiel správny čas. Rázne sa otočí a odíde do svojej izby.

**

Ďalšia noc. Uprostred čistinky opäť stojí dievča s ohnivočervenými vlasmi voľne padajúcimi na hladké, odhalené plecia. Nové čierne šaty bez ramienok obopínajúce jej štíhly pás a prsia sa voľne končia tesne nad kolenami. Nohy nezakrýva nič, ani len topánky. Zdá sa, že by jej mohla byť zima kvôli terajšej teplote, no pre objavené schopnosti o to strach nemá. Taktiež pôsobí na nie vysoký vek príliš dospelo.

S hlavou otočenou dohora ovláda ohnivé gule krúžiace nad ňou. Vyletia vysoko, naháňajú sa a vytvárajú rozličné obrazce. Ona to všetko len tíško, s príjemným, pochvalným úsmevom na perách pozoruje.

Potom nechá gule zletieť k nej a začne po na dotyk príjemnej tráve vábivo tanovať. Predtým sa tancovať neučila, vôbec to neskúšala, ale jej pohyby sú nanajvýš pozoruhodné, ladné a plné akejsi magickej elegancie. Pôsobí ako by to robila celý život. Žeby ďalšia z jej schopností?

**

Rukia sedí v kuchyni. Malými dúškami popíja silnú kávu, aby sa dokonale prebrala a spamätala z k nej gradujúcej nevraživosti mladšej sestry. I tak ju má rada, no už jej nebezpečne ubúda síl. Rozhodne musí byť oveľa prísnejšia, než bola doteraz. Inak nemá šancu byť pre ňu správnou matkou alebo aspoň ako-tak rešpektovanou autoritou.

Zrazu začuje buchnutie dverí. To sa s určitosťou opäť o takomto čase vracia domov Reina. Bez toho, aby vypila kávu sa vyhupne na rovné nohy a poberie do vstupnej haly.

Okamžite, čo ju dievča zbadá, sa snaží pretisnúť popri nej.

„Nie, nikam nepôjdeš.“ Schmatne ju za ruku a pevne oprie o stenu. „Najprv mi, mladá dáma, vysvetlíš kde, z akých dôvodov a s kým si sa doteraz potulovala.“

„Chceš ma zasa zmlátiť?“ Zahľadí sa hlboko do sestriných očí, pričom jej pôsobia ako nekonečná, temnotou žijúca jama pohlcujúca všetko pozitívne. „Poslúž si.“

„Prestaň! Ja ti nič zlého urobiť nechcem.“ Odmlčí sa, nadýchne a pokračuje. „Reina, ja ťa mám nadovšetko rada. Prečo to nechceš prijať? Prečo ma nechceš pustiť k sebe bližšie?“

„Vraha svojich rodičov nikdy!“

„Ja som ich nezabila. Koľko krát ti to mám opakovať, keď to veľmi dobre vieš? Viezli sme sa v aute a kamión pred nami odrazu prudko zabrzdil. Otec okamžite šlapol na brzdu, no už to nemal šancu zvládnuť. Trhol volantom, dostal šmyk a namieril si to nechcene priamo do stĺpu.“

„Prečo dávaš všetko na vinu otcovi? On nežije, ty áno. Suka!“ Zarazí svoje koleno plnou silou do jej brucha. Najradšej by urobila aj niečo viac, ale zarazí sa. Ešte vždy nie.

**

Žiarivý mesiac sa postupne zmenšuje, cúva. Zatiaľ však stále dokáže dostatočne spríjemniť dnešnú veternú noc.

V tom istom oblečení a na tej istej čistinke ako predošlú noc trenúje, či skôr zveľaďuje svoje schopností zvláštna Reina. Tentokrát vytvára vôkol seba planúci, točiaci sa vír. „Krása.“ Chváli samú seba s povzdychom dokazujúcim ohromenosť. Nikdy by ju ani omylom nenapadlo, že by raz mohla dokázať niečo takéto veľkolepé.

Nečakane sa začína pohybovať totožným spôsobom ako minulú noc. Začne, plná krásy a pôvabu, až neuveriteľne dokonale tancovať. K svojmu úžasnému vystúpeniu pripojí malé plamienky zvýrazňujúce jej krivky, podstatu toho všetkého. Chvíľkami osvetľujú jej tvár, poletujúce pramienky vlasov, či čierne oči patriace sťa najdémonickejšej bytosti. Ich nevľúdnosť, najväčšie temno presahujúce všetky hranice dokáže ohúriť nejedného tvora, ale zároveň si ho celkom “prirodzene“ podmaniť.

**

Ozve sa naliehavé klopanie na jej dvere. Nemá síce najmenší záujem ich ísť otvoriť a komunikovať s osobou stojacou za nimi, ale pretože ešte otravnejšie pôsobí neustále vyklopkávanie, podíde ku dverám a otočí kľúčom v zámke. Potom sa s rozprestretými rukami hodí chrbtom na posteľ.

Do tmavej miestnosti vstúpi Rukia. Pohľad jej zaraz padne na okno zatiahnuté čiernymi závesmi, no nekomuntuje to. Milo sa usmeje a dá pred seba ruku predtým schovanú za chrbtom. V nej drží dôkladne zabalený balíček previazaný červenou stuhou. „Všetko najlepšie!“

Znechutene si ju premeria pohľadom. „Nemyslela som si, že si spomenieš, ale ak to má byť úplatok, ak dúfaš, že ti týmto odpustím vraždu rodičov – hlboko si sa mýliš.“ Nahodí krivý, nepríjemný úsmev.

Pichne ju pri srdci. Viac už skutočne nevládze, ale ochotne jej balíček ďalej podáva. „Vezmi si to.“

„A potom vypadneš?“

Bez slov jej darček položí na nočný stolík, otočí sa a so zavretím dvier odíde.

Schytí ho a hodí tesne za ňou do dverí. „Potvora!“

**

Čakala pre ňu neskutočne dlhú dobu a dnes, teraz, keď sa 15- krát opakuje jej narodenie, sa dočkala. Konečne sa dostavil do jej duše pocit, že je ten pravý čas. Čas na dlho očakávanú pomstu.

Spod vankúša vytiahne nedávno zaobstaranú dýku, skontroluje v nej svoj upravený odraz – vycerí zúbky a pohne sa preč zo svojej útulnej izbičky. Prejde chodbou na jej samotný koniec a bez zaklopania nehlučne vojde do sestrinej spálne. Rozhliadne sa a zbadá ju tíško spať v pohodlnej posteli. Nahodí víťazoslávny poloúsmev a podíde k nej. Nakloní sa nad ňu, zahľadí do jej tváre pohľadom kontrolujúcim každučký jej kúsok a priloží chladnú oceľ ku jej krku, presne na miesto krčnej tepny. Zareže. Vykoná dva hladké, priam profesionálne ťahy a ruku odtiahne. Chvíľku so slastným výrazom pozoruje ako z hlbokej rany prudko vyteká, ba až strieka žiarivočervená tekutina. Potom sa zvrtne a s istým krokom odchádza. Nie z izby, nie z domu. Túži odísť v najväčšiu diaľ a viac sa nevrátiť.

Spod vankúša vytiahne nedávno zaobstaranú dýku, skontroluje v nej svoj upravený odraz – vycerí zúbky a pohne sa preč zo svojej útulnej izbičky. Prejde chodbou na jej samotný koniec a bez zaklopania nehlučne vojde do sestrinej spálne. Rozhliadne sa a zbadá ju tíško spať v pohodlnej posteli. Nahodí víťazoslávny poloúsmev a podíde k nej. Nakloní sa nad ňu, zahľadí do jej tváre pohľadom kontrolujúcim každučký jej kúsok a priloží chladnú oceľ ku jej krku, presne na miesto krčnej tepny. Zareže. Vykoná dva hladké, priam profesionálne ťahy a ruku odtiahne. Chvíľku so slastným výrazom pozoruje ako z hlbokej rany prudko vyteká, ba až strieka žiarivočervená tekutina. Potom sa zvrtne a s istým krokom odchádza. Nie z izby, nie z domu. Túži odísť v najväčšiu diaľ a viac sa nevrátiť.

Další články v kategorii Povídky:

Komentáře ⇓

Pro přidání komentářů je třeba se nejprve přihlásit.

1

Nefrete - 22. dubna 2012 22:32
Nefrete

Lin81 22. dubna 2012 22:26
Dobře tedy, už tomu rozumím. Díky.:)
Odpusť jim, neboť nevědí, co činí.

Lin81 - 22. dubna 2012 22:26
Lin81

Nefrete 22. dubna 2012 20:25
Z textu je to nejasné nie zámerne, ale ja som to písala skôr v súlade s tým druhým spôsobom. Obviňovala ju vlastne z toho, že žije a oni nie.

Nefrete - 22. dubna 2012 20:25
Nefrete

Zajímalo by mě, jestli měla dívka skutečně zřejmý doklad toho, že smrt rodičů je vinou starší sestry? Nebo šlo opravdu jen o propojení - oni zemřeli, ty ne, tudíž za to můžeš ty...?
Odpusť jim, neboť nevědí, co činí.

1


↑ navigace

Záložková navigace

Buri's blog