Tam v Atlantíde (1. strana) | Články - Aragorn.cz



Články

Tam v Atlantíde

Autor : Todrias Falco   18. března 2007   Povídky
Za dlhých nudných nocí vzniká tento príbeh. S rostrasenou rúčkou píšem prvé slová. Na mojom prvom príbehu, ktorý spatril svetlo sveta asi pred 4 rokmi.

Tam v Atlantíde

Písal sa rok 2039, keď profesor Jacques Atherton vymyslel primitívny stroj času. Prečo primitívny? Lebo sa dalo cestovať v čase iba do minulosti a iba pokiaľ siahajú korene ľudstva. Keďže to bol človek flegmatický a zároveň aj súťaživý, bolo mu jedno, kam sa dostane, aspoň si trochu preskúša vedomosti zo zemepisu a histórie. Poprosil jedného zo svojich priateľov – študentov, aby stroj času aktivoval (pretože on sa na výrobe stroja podieľal) a zvolil akýkoľvek čas a etapu ľudskej histórie. Tak profesor vstúpil do portálu a Lothar (jeho priateľ) ho spustil. Pomocou znakov napísal na ovládacom paneli slovo Atlantída, lebo to bola jediná epocha (mýtus), ktorý mu v tej chvíli napadol. Uškrnul sa a šibalsky na profesora žmurkol a zaželal mu šťastnú cestu. Profesor sa hnal akýmsi tunelom farieb (bezpochyby čiernou dierou) a na jeho konci uvidel slabé svetlo. Keď sa k nemu priblížil, vyletel zo stroja ako šíp. Mal však šťastie, lebo dopadol na rovné nohy. Keď sa trochu spamätal z prežitého šoku, čosi si zahundral pod nos o lepšom cestovaní. Mal so sebou samozrejme aj lekárničku v batohu a nejaké drobné vynálezy, ako napríklad vlastnoručne vyrobený komunikátor, ktorý dokázal tlmočiť akýkoľvek jazyk a detektor radiácie. Keď sa lepšie poobzeral, uvidel dosť pustú krajinu. Z diaľky sa k nemu približovala akási postava. Keď podišla bližšie, zbadal, že je to muž, asi 40-ročný, otrhaný, špinavý, zarastený a udýchaný. Profesor nevedel, kde sa nachádza a tak sa pozrel do svojho “ťaháka“, malej digitálnej obrazovky, na ktorom svietil zelenkavý nápis ATLANTÍDA. Bol to trochu roztržitý profesor a tak si nevšimol malých písmeniek, ktoré hlásili: ! TYZDEN PRED ZANIKNUTIM ! Pomocou znakovej reči (a za pomoci komunikátora) sa dohovoril s prišelcom. Volal sa Sigamon a mal na sebe špinavú, spolovice nasiaknutú krvou a dokrčenú tuniku. Ako sa profesor od neho dozvedel, bol synom kráľovského pobočníka. Keď sa ho profesor spýtal čo sa tu udialo, Sigamon mu nútene odpovedal, že strieborní bohovia na veľkých lietajúcich strojoch sa na nich urazili, lebo im nepriniesli obety – každodennú dodávku zbraní made in Atlantída. To profesora dosť zarazilo a znepokojilo. O tom sa chcel dozvedieť viac. Lenže Sigamon nemal chuť mu o tom porozprávať a gestom mu naznačil, aby ho nasledoval.
Ani doma to nevyzeralo najlepšie. Asi 8 hodín po profesorovom odchode zachvátila celý svet panika. Na televíznych prijímačoch sa zjavili akési čudné znaky (niečo medzi keltskými runami a čínskym písmom) a v rádiách bolo počuť akési divné, tajomné zvuky. Vedci z NASA a Národného múzea ľudskej histórie v Yale to neochotne, na nátlak prezidenta, preložili ako varovanie, ktoré znie:
-1-
„Za 1 pozemský týždeň bude celá Zem zničená, lebo bytosti na nej obývajúce nedodržali intergalaktický zákon, dohodu o nešírení životne dôležitých informácií týkajúcich sa života v celej našej galaxii a nezostrojovaní atómového paliva na výrobu zbraní, alebo paliva. Nech sa nepokúšajú vzdorovať!“ Od tej chvíle svet zachvátila vlna paniky, akú ešte matka Zem nezažila...

Spoznávanie sveta

„A toto bol kedysi náš palác. Bohviečo z neho neostalo.“povedal Sigamon a zakalenými očami prešiel po ruinách. Keď sa ho profesor opýtal, kde sú všetci obyvatelia, precedil pomedzi zuby:
„Hĺbia jaskyne pod naším ostrovom, aby tam vydolovali suroviny potrebné na výrobu zbraní pre bohov. Len mne sa podarilo odtiaľ uniknúť.“Profesor sa práve dozvedel cennú informáciu. Zrazu mu v batohu začal pípať prístroj na meranie rádioaktivity. Bože, to bol šok! Niekedy sa vravievalo na našom svete, že Atlantíďania boli veľmi inteligentní. No neboli o nič inteligentnejší ako boli ľudia po roku 2000. Poznali dobre svoje nerastné suroviny (mali aj jednu veľmi obľúbenú a veľmi zaužívanú – orichalkum) a svoju prírodu. Neničia si ju ako my. Veď v roku 2020 už bol počet stromov len na 16%! Hneď ako profesorovi začal pípať prístroj, Sigamon uskočil jedným skokom aj dva metre, tak sa zľakol. Profesor mu vysvetlil, že sa toho nemusí báť, ba dokonca mu ukázal všetky vynálezy, ktoré mal v batohu. Sigamona veľmi zaujali kondómy, ktoré sa tam dostali asi za pomoci Lothara. Bol to strašný vtipkár. Tak profesor daroval tie kondómy Sigamonovi, lebo o ne strašne žobronil.

Panika na Zemi

Situácia na základni bola veľmi kritická. Lothar sa márne snažil skontaktovať s profesorom. Signál v Atlantíde nebol...
Všetci ostatní, vrátane Lothara, si balili veci. Niektorí predsa len neposlúchli rozkaz bytostí a tajne plánovali spiknutie (vyrábali aj nové zbrane – aspoň sa o to pokúšali). Pud sebazáchovy každému, kto o stroji času vedel, rozkazoval použiť jedinú cestu na záchranu – stroj času. Lothar bol optimista. Na chvíľu si sadol do svojho špeciálne tvarovaného kresla (malo tvar nahej dievčiny s poprsím, kde sa dala uložiť hlava) a zahľadel sa na temnejúcu oblohu. Temnejúcu? Veď je len 17:19! Prizrel sa lepšie a zbadal veľkú materskú loď, veľkú asi ako štát Arizona! Nešťastne si spomenul na dávny film Independence Day a stuhla mu krv v žilách. Vtedy mu blysla hlavou spásonosná myšlienka. Musí ísť za profesorom. Je konieckoncov zo základne jediný, ktorý vie kam profesora poslal a jeho presné súradnice. Začal si baliť potrebné veci na dlhú cestu k životu...

Zlé spomienky

Sigamon profesorovi porozprával všetko, čo o Atlantíde vedel, keď vtom prišli k akejsi stavbe, ktorá pripomínala Eiffelovku doma v Paríži. Bola však menšia a z akéhosi strieborného materiálu, Profesorovi padla sánka od prekvapenia, keď mu Sigamon vysvetlil, že sa tu kedysi spracovávala plazma a kváziplazmoidová hmota ako palivo pre domácnosti ale aj ako náboje a batérie do zbraní.
„Všetku energiu sme získavali odtiaľto, ale potom akýsi hlupák navrhol, že máme využívať akúsi energiu z kozmu, či čo a naša továreň to nestíhala spracúvať a preto v nej vyhasol život.“ (zbankrotovala), rozohnil sa Sigamon. Povedal mu ešte, že len dva dni po využívaní tej kozmickej energie a len dva dni, čo továreň zbankrotovala, obdržali výhražné znamenie, že v roku 2039 za to, že neoprávnene využívali kozmickú energiu, bude celé ľudstvo kruto pykať. Sigamon sa zarazil, keď mu profesor prekvapene povedal, že práve z toho roku pochádza. Medzitým mlčky išli k ďalšej zničenej osade.

Na mieste

Letel tunelom farieb a na konci svetlo! Lothar nemal v živote veľa šťastia, lebo opäť ho opustilo. Dopadol na hlavu a batoh mu vyletel do dvojmetrovej výšky a padol do spálenej trávy. Lothar upadol do bezvedomia, ale o štvrť hodinu sa už šuchtal za svojím batohom, rozpomínajúc, kde je a na čo sem prišiel. Keď si konečne utriedil myšlienky, zbadal na zemi stopy bosých nôh a topánok, ktoré Lothar ihneď identifikoval, že bezpochyby patria profesorovi. Lenže tento svet mu akosi nesedel s bájami o Atlantíde, ako zeleňou a šťastím prekypujúcom ostrove, kde bolo všetkého dostatok. Tu to vyzerá ako po tretej svetovej vojne, pomyslel si Lothar. Nevedel, ako blízko má k pravde. Už len šesť a pol dňa...

Veľké prekvapenie

So škripotom otvorili dvere ďalšej továrne na pustom mieste. V továrni našiel profesor opreté o stenu dva bicykle. No neboli to tak bicykle, ako skôr malé vznášadlá. Nešli rýchlo, najviac osemdesiatkou. Profesor ihneď vymyslel, že by tie stroje mohol zlepšiť, aby jazdili rýchlejšie, no na druhej strane sa bál, že Sigamon, ktorý tak rýchlo nejazdil, sa nezabil. Tak ten nápad radšej zavrhol.
V miestnosti bolo pár okien a vôňa duchov. Všade vládlo ticho. Keď si profesor vybral baterku a zasvietil, čakalo ho ďalšie prekvapenie. Zbrane! Stovky zbraní! Bola v nich akási zelená hmota. Profesor by si rád pozrel tie zbrane, len keby neboli v mohutných ručiskách akýchsi zelenkastých opách!

Hľadať ihlu v kope sena

Len čo Lothar dopadol na tvrdú zem, časový portál zmizol v spaľujúcom slnku. Keď sa Lothar prebral, užasnuto zažmurkal na miesto, odkiaľ len pred chvíľou vyšiel. Nevedel si vysvetliť prečo portál zmizol. Hlavou mu preleteli rôzne vysvetlenia: asi profesor využil všetku energiu na cestu a po príchode Lothara sa vybili batérie, alebo ho niekto vypol, lebo nevedel, že profesor je uväznený v čase? Nemal čas na dlhé úvahy. Musí nájsť priateľa profesora a povedať mu, čo sa stalo. On bol jeho jedinou nádejou. Keď prešiel asi dva kilometre, klesol na zem od únavy. Ako tak sťažka odpočíval, v hlave mu zneli akési hlasy. Pozbieral posledné zvyšky síl a sústredil sa. Nie, to nebolo v jeho hlave! Hlasy vychádzali spod zeme! Najprv ľudská vrava, potom akési pišťanie a burácanie a vzápätí plač žien. Najprv si myslel, že sa mu to iba zdá, no potom zistil svoj omyl.

Veľké problémy

Sigamon od úžasu onemel. Tisícky očí podobajúce sa očiam plazov a spola ľudí, na nich tupo hľadelo z tmy. Keď profesor posvietil jednému do tváre, zreničky sa mu zúžili, no nehýbal sa.
„Asi je paralyzovaný.“ Utrúsil profesor len tak ledabolo. No pre istotu si vytiahol svoju zbraň, bez ktorej by sa ani vo svojom svete nepohol ani na krok (prepady, vraždy, však to poznáte...). Všetky tie tvory sa nehýbali. Profesor sa odvážil pristúpiť k jednému z nich. Sigamon nervovo skolaboval, taký bol napätý. Profesor sa dotkol jedného z tých tvorov. Jeho koža sa podobala oslintanej rozžuvanej žuvačke zelenej farby. Tvor stál na dvoch nohách, bol mohutný asi ako mýtický troll. Na rukách mal namiesto nechtov pazúry. Len čo sa profesor toho tvora dotkol, miestom dotyku prebehla svalová kontrakcia. V tej chvíli obor ožil. Ešte šťastie, že profesor mal bleskurýchle reakcie a bol pripravený na všetko. Ruka ho tesne minula a on rýchlo pozbieral zviechajúceho sa a omámeného Sigamona. Keď Sigamon uvidel toho netvora, rýchlo sa spamätal a bežal s profesorom opreteky. Hneď ako sa ten tvor rozhýbal, za ním sa rozhýbali ďalší. Akoby tam boli celé stáročia. Akoby to boli nejakí strážcovia, ale spútaní akýmsi neviditeľným povrazom. Ale čo potom strážili? Len čo obaja vybehli von na svetlo, obarila ich teplota asi 40 °C. Tvorovia za nimi pustili salvu zo svojich zbraní, no len čo podišli ku vchodovým dverám, tváre im skrivila ukrutná bolesť. Tí tvorovia vzbĺkli. Všetci do posledného. Lenže s nimi začala horieť aj celá továreň ako ropná veža. Ako a prečo vzbĺkli a čo bolo vo vnútri sa už profesor nedozvie. Celá továreň padla popolom. Profesor pocítil strašnú horúčavu. Bol ešte v blízkosti budovy, takže 40 °C vonku a ďalších 50 °C ak nie viac ho nepekne popálili na chrbte. To sa však určite zahojí.

Na stope Lothara

Lothar celý zmätený tackal sa za stopami. Zrazu uvidel akúsi riečku. Keď k nej prišiel, zistil pomocou prístroja, že voda je, chvalabohu, čistá a tak sa z nej napil. Mala akúsi čudnú železitú chuť, no Lothar zistil, že je s prídavkom železa a obohatená o minerálne látky. Mal so sebou aj fľašku (tzv. čutoru) plnú vody, no tá sa mu po páde vyliala v batohu a zamočila asi polovicu prístrojov. Nabral do tej čutory vodu z riečky (doplna, samozrejme) a vydal sa ďalej po stopách profesora Athertona. Zrazu začul v diaľke obrovský výbuch. Nevedel, že to práve vybuchla tá továreň, kde bol aj profesor so Sigamonom. Lothar bol muž činu a namiesto, aby sa rozutekal preč, rozutekal sa priamo po stopách, k miestu, odkiaľ zaznel výbuch. Nevedel však, že zo spálenej trávy z neďalekého lesa vysušeného lesa ho pozorujú tri sivasté bytosti s veľkými hlavami a striebornými kombinézami na tele.

Mimozemšťan-kamarát?

To bol krik! Sigamon práve ukladal profesorovi studené obklady a liečivé rastliny, ktoré ešte našli a nezahubilo ich slnko. Ešte šťastie, že Sigamon bol niečo ako ľudový liečiteľ. Vtom začul profesor akési hučanie. Zdvihol zrak k oblohe a uvidel akýsi lietajúci objekt diskovitého tvaru, ako sa k nim nehlučne pohyboval.
„To sú oni!“, zhrozil sa Sigamon,
„To sú naši trýznitelia!“ Profesor ho upokojil, že sa nemá čoho báť, má predsa so sebou nejaké zbrane. No aj profesor mal čo robiť, aby sa tváril pokojne. Spoliehal sa na svoj komunikátor a svoje rečnícke schopnosti. Objekt ľahko pristál na zemi. Zrazu sa otvorili dvere, i keď profesor žiadny otvor na dvere nevidel. Otvorili sa, ako povedal neskôr na svojej prednáške „zčista-jasna“. Dvere sa utvorili zo steny objektu. Ošľahol ich záblesk prudkého svetla, ktoré bolo dokonca jasnejšie ako slnko, ktoré práve spaľovalo okolitú krajinu. Z objektu vystúpila jedna postava v striebornej kombinéze. „Mimozemšťan“ pomyslel si profesor a nervy mal napäté. Bol to typický druh. Vysoký asi meter osemdesiat, s dlhším krkom, väčšou hlavou, veľkými čiernymi mongoloidnými očami bez zreníc, bez nosa a namiesto úst malú štrbinku. Bytosť prehovorila pomocou telepatie, na ktorú bol profesor pripravený (keď sa zapisoval v 2004 roku, vyžadovali aj toto). Čudujsasvete, bytosť prehovorila po francúzsky. Povedala profesorovi:
„Viem, že nie ste z tejto doby, ani z tohto ostrova. Čo tu hľadá táto bytosť? Našli sme aj inteligenciou podobného tebe.“ Profesor nechápal. Pochopil, keď sa za bytosťou zjavili dve ďalšie, ale ozbrojené bytosti a držali Lothara! Bol spútaný akýmsi svetielkujúcim povrazom. Vyzeral, akoby prežil niečo veľmi strašné. Z očí sa mu stratila tá iskra. Vyzeral, akoby ho tie bytosti niečím ovládali. Bytosť opäť prehovorila:
„Tvoj priateľ nám povedal všetko, čo vedel a prečo sem prišiel. Povedal nám to pomocou našej technológie.“ Profesor sa osmelil niečo povedať, lebo aj na túto situáciu bol pripravený (výcvik zahŕňal aj toto).
„A čo takého vám povedal?“ vyrazil zo seba profesor, tváriac sa pritom úplne ľahostajne. Sigamon sa tiež posmelil, no radšej bol ticho. Predsa len to bol otrok.
„Povedal nám, že sa sem vydal hľadať profesora Jacquesa Athertona a varovať ho pred tým čo sa deje v jeho svete. Chcel, aby mu profesor pomohol zachrániť svet a získať tak kontrolu nad nami. Vravel, že jeho svet napadla hrozba z vesmíru, ktorá chce zničiť celý svet. Toto povedal tvoj priateľ Lothar Jamieson.“ Tieto slová zrazili profesora z nôh ako tona tehál. „Čo na to povieš, pozemšťan?“ pokojne sa opýtal mimozemšťan. Profesor pozbieral zvyšky svojej psychickej sily, vzpriamil sa, pomaly sa nadýchol a povedal:
„Chcem len vedieť jednu vec. Prečo chcete zničiť našu planétu? Aký na to máte dôvod? Čo zlé sme urobili?“
„My nechceme zničiť váš svet!“, znela spola prekvapená a spola rozhnevaná odpoveď, “Snažíme sa ju chrániť!“
„Tým, že rozsievate zlo ju nechránite!“ vybuchol profesor. No keď mu mimozemšťan vysvetlil, že oni nie sú tí zlí, profesor sa upokojil. Sú tu vraj ako vyslobodenecká jednotka a zároveň aj nemocnica, ktorú Najvyšší Senát Galaxie (NSG) poveril, aby zabránila tomuto krviprelievaniu. Celkove hliadkuje Zem 20 takýchto jednotiek a čakajú, kým zlý národ Secorov zaútočí. Profesor sa ho spýtal, ako vysvetlia tie zelené tvory v továrni a zajatie Lothara.
„Poďme po poriadku. Tí zelení tvorovia sú Antariánci. Ich najbližšia základňa je na planéte Alyrax v súhvezdí Orióna. Sú síce silní, no ich silu prevyšuje ich hlúposť. Podľa vašich meradiel sú na úrovni batoľaťa. Ich zbrane sú síce nebezpečné, no sú aj veľmi primitívne a dajú sa ľahko deaktivovať. Dostali rozkaz od NSG chrániť túto budovu, teda aspoň čo v nej zostalo. Nikto tam nemal vkročiť. No ich smrť si nevysvetľujte zle. Sú hákliví na ostré slnko a teplo. A čo sa týka nášho zajatca, prepustíme ho, len čo budeme hotoví s operáciou.“ trpezlivo vysvetľoval mimozemšťan.
„Akou operáciou? A povedzte mi ešte kto, dočerta, ste!“ mimozemšťan čakal túto otázku:
„Keďže sme sa presvedčili o vašich dobrých úmysloch, môžeme vám povedať kto sme. Naša rasa sa volá Karatua. Sme bratia Elohimov, stvoriteľov vašej planéty. Žijeme blízko nich v súhvezdí Plejády. Tvojmu priateľovi musíme odstrániť čip, pomocou ktorého sme ho vypočúvali. Má to voperované pod temenom.“
„Ale ako je možné, aby ste mu to voperovali bez poškodenia mozgu!“ Spýtal sa užasnuto profesor. Mimozemšťan povedal iba toľko:
„Prepáčte, ale to nemôžem povedať. Máme zakázané vysvetľovať ľuďom princípy našej technológie. Mimochodom, volám sa Cirres.“ Profesor ani nečakal na pozvanie do lode. Letmo sa predstavili, i keď to bolo nepotrebné a podal mu ruku. Podišiel k Lotharovi, ktorý už bol odpútaný a uložený na špeciálne lôžko z mäkkej hmoty. Lôžko sa jemne vznášalo vo vzduchu. Profesor chcel pri operácii ostať, no Cirres ho zadržal so slovami: „Ehm, nehnevajte sa, prosím, ale pri tejto operácii ostať nemôžete. Musíte to pochopiť, prosím.“ A pozrel na profesora pohľadom plného pochopenia, ale zároveň aj odzbrojujúcim, že profesor súhlasil a sadol si na jedno z mimozemských kresiel. O chvíľu vošli dnu karatuánski lekári, okrem Cirresa. Sadol si k profesorovi a pozrel sa mu do očí. Povedal:
„Viem na čo myslíte. Váš priateľ bude taký, ako predtým.“ Do lode sa odvážil vstúpiť aj Sigamon. Doteraz stál vonku a bál sa spraviť akýkoľvek pohyb. Postupoval pomaly a neisto. Cirres ho vyzval, aby sa nebál a sadol si k nim. Sigamon tak urobil Keď si sadol zbadal, ako sa okolo lode utvára nejaký obal.
„Mesmerický štít? Vy používate mesmerický štít?“ spýtal sa Sigamon užasnuto. Úlohy sa vymenili a Cirres so Sigamonom sa začali rozprávať o veciach, ktorým profesor nerozumel. Prekvapene pozeral na Sigamona a čudoval sa priateľovej inteligencii. Keď Sigamon vošiel do akejsi sprchy, Cirres mu dal aj oblečenie. Sigamon – otrok sa práve spriatelil s „vyššou rasou“. Len čo Sigamon odišiel do sprchy, vyšli doktori a viedli ešte stále trochu vygumovaného, no už starého a dobrého Lothara. Profesor sa zvítal s Lotharom a chvíľu sa rozprávali. Iba chvíľu. Sigamon práve vyšiel zo sprchy ako vymenený. Chcel sa práve predstaviť, keď vtom začul nejaký hrmot, takže bolo len počuť:
„Ja...Sigamon....ší ma!“
Lothar si spomenul, ako takýto hrmot počul vtedy keď ležal na zemi. Po celej lodi sa rozzvučali alarmy a sirény. Loď sa potichu a ľahko vzniesla do vzduchu. Nikto z našich priateľov nevedel, čo to je, len Karatuánci. V okamžiku zaplnili miestnosť desiatky Karatuáncov – vojakov. Cirres im vo svojom jazyku dal rozkazy. Všetci prikývli a šli na svoje stanovištia v lodi. Cirres všetkých upokojil. Vraj takéto útoky zažívajú skoro denne. Útoky? Dovolil im dokonca, aby zaujali miesto na kapitánskom môstiku, aby mali výhľad na celú situáciu. Vonku boli dva objekty asi 50 x 50 metrov veľké, ktoré robili nálety na karatuánsku loď.
„To sú stíhačky typu ARC – 21 a sú, samozrejme, od Secorov. Ešte sa nenaučili, že našu loď s takýmto typom stíhačiek nemožno zničiť. Len nechápem, ako nás našli, keď sme mali aktivovaný mesmerický štít.“oboznámil ich so situáciou Cirres. Nik mu nevedel odpovedať. Všetci sa sústredili na boj. Dokonca aj Sigamon sa posmelil a vyzeral ako Hitler v obleku od Versaceho. Mal na sebe karatuánsky odev – skafander, ktorý ho chránil pred teplom a chladom. Dokonca slúžil ako nepriestrelná vesta. To však platilo iba pre kovovú muníciu.
„Skúsim sa s nimi spojiť a požiadať ich o mierové riešenie. Viem, že neposlúchnu, tak ako vždy, ale je to naša povinnosť.“povedal Cirres. Medzitým sa karatuánska loď šikovne uhýbala strelám. O chvíľu prišiel Cirres v tvári celý zachmúrený.
„Nič. Nijaká odpoveď. Tak ako vždy. Nedajú si s tým pokoj. No tak ich odpáľte do ďalšej galaxie!“Všetky zbrane boli aktivované. Boj sa začal. Karatuánci ešte nikdy nečelili dvom stíhačkám naraz.
Ešte šťastie, že Karatuánci mysleli „na zadné kolieska“ a ďalší veliteľský môstik mali na druhom konci lode. Boli to vlastne dve lode spojené do jednej. Prvá strela síce tesne minula nepriateľskú stíhačku, no druhá ju zasiahla. A to rovno do palivovej nádrže. Stíhačka ani nestihla dopadnúť na rozpálenú zem a ešte predtým explodovala. Druhá stíhačka šikovne kľučkovala pomedzi strely Karatuáncov. Nebolo ľahké ju trafiť. Dokonca trafila karatuánsku loď. Ale to iba v takej miere, že vypadli všetky elektrické obvody a v lodi zavládla tma. Všetky zbrane nabili naplno, presne zamerali stíhačku a konečne ju trafili. Doslova ju rozčeslo napoly. Museli pristáť. V tejto krajine nikoho to nebol problém. Škody, našťastie, neboli vážne a tak o hodinku sa už znova nehlučne vznášali nad zemou, Profesor, Lothar a Sigamon sa ešte spamätávali z prežitého dobrodružstva. Keď im neskôr Cirres oznámil svoju hypotézu, že pod zemou sú zrejme ukrytí ľudia, Lotharovi sa hneď všetko rozjasnilo. Porozprával im, ako ležal na zemi vysilený a zo zeme počul nejaké hlasy. Všetkých Karatuáncov to zaujalo, ale profesor mu povedal, že o tom vedel, lebo mu to povedal Sigamon. Čakajú ich teda dve dôležité úlohy: evakuovať Atlantíďanov, lebo hrozí nebezpečenstvo, že si podmyjú vlastný ostrov a zachrániť náš svet. To sa hneď niekomu rozklepú kolená... Takéto neľahké úlohy by odradili každého, no Karatuáncov a trojicu nie. Cirres zmobilizoval posily a vydali sa na cestu. Na obidve úlohy mali len päť dní. A ešte nemajú žiadny plán. Musia konať rýchlo a každé zaháľanie sa može stať osudným. Profesor sa spýtal Cirresa, prečo chcú zničiť zem. Cirres povedal, že Secori sú omnoho hroznejší, ako ktorýkoľvek iný národ. Profesor pobadal na Cirresovej tvári ustarostený výraz.
„Sú chamtiví a využívajú slabšie rasy ako otrokov, ktorí pracujú pod nátlakom. Ak do troch dní nedodáš, zomrieš, a s tebou celý národ. Jednoduchá matematika. Dokonca ani NSG im v tom nedokáže zabrániť. Majú totiž pod palcom aj ju. Polovicu tvoria skorumpovaní štátnici a predstavitelia strán. Tá druhá polovica sme my a náš národ. Je však len otázkou času, kedy našich predstaviteľov Secori zvrhnú a úplne obsadia NSG.“ pokračoval zlomeným hlasom Cirres. Sigamon im vysvetlil, že pod ostrovom sa nachádza spleť jaskýň, no vedie tam len jedna cesta. Cez malú jaskyňu na južnom cípe ostrova. Problém bol v tom, že ten vchod strážili Antariánci. Cirres rozhodol, že to musia risknúť. Vezmú si nejaké zbrane a vydajú sa tam. O pár minút sa nehlučne vzniesli, pripravení na všetko, čo ich čaká. Onedlho pristáli pred vchodom do Sigamonom zmieňovanej jaskyne. Keďže sa čo – to dozvedeli o Antariáncoch, vzali si väčšinou iba silné lampy a plameňomety. Len zopár Karatuáncov malo plazmové zbrane. Vstúpili do jaskyne. Všade bol chlad a ticho. V týchto jaskyniach nežije nič. Keďže nechceli vzbudiť prílišnú pozornosť dali si okulare citlivé na svetlo. Nič. Všade samá chladná modrá. Vtom však nečakane... Na samej hranici viditeľnosti sa obajvil červený fľak, ktorý signalizoval, že niečo, alebo niekto tu predsa len žije. A ten fľak kráčal k nim. Všetci zablúdili rukami ku zbraniam. Cirres velil celej Karatuánskej skupine a Lothara vymenovali za jeho pomocníka a pravú ruku. Zrejme ako ospravedlnenie za bolestivú operáciu. Prví šli Cirres a Lothar bok po boku, za nimi profesor a Sigamon. Postava bola už takmer pri nich. Všetci pokrútili kolieskom na okuliaroch, aby zaostrili na votrelca. Bol to jeden neozbrojený Antariánec. Cirres usúdil, že je to možno vyjednávač, alebo strážca. Dal povel a všetci zastavili. Na pätnásť sekúnd bolo ticho a Antariánec neprítomne zízal na Cirresa. Cirres začal konverzáciu ako prvý a prihovoril sa mu v jeho jazyku. Antariánec neodpovedal, ale pomaly začal pristupovať k nim. Profesor zbežne skontroloval stav radiácie. Jeho Geigerova čítačka už síce pomaly vypovedala službu, ale profesor zistil, že čím hlbšie idú, tým väčšia je radiácia. Napokon Antariánec zastal meter pred skupinou a mumlavo začal rozprávať svojím jazykom. Cirres mu odpovedal. Nastala ostrá výmena názorov, Antariánec sa poškrabal za ušným kanálikom, pokrčil plecami a ustúpil.
„Môžeme ísť.“ usmial sa Cirres a kývol dozadu. Profesorovi to po chvíli nedalo.
„Ako je možné, že nás len tak pustil?“
„Použil som svoje poznatky zo psychológie. Z časti som použil psychickú silu a zčasti klamstvo.“ Profesor sa zmohol len na: „Aha.“
A pokračovali hlbšie do jaskyne.

Neľahká úloha

Keď prišli k veľkej bráne, za ktorou sa rozprestieral systém jaskýň, zvolal na nich mohutný hlas.
„Kto ste a čo chcete? Nemáte povolenie sem vkročiť!“ Cirresa to nevyviedlo z miery. Kľudným hlasom odpovedal: „Sme z NSG a prichádzame v mieri.“ A naznačil svojim vojakom, aby boli pripravení na všetko. Vojaci pevne zovreli zbrane.
„Klamete! Načo sú vám potom zbrane? Neveríme vám! Zatknite ich a pošlite ich k Tlucarovi! Neopovažujte sa vzdorovať!“ Cirres usúdil, že bude lepšie, keď sa vzdajú. Vyzval svojich, aby zložili zbrane a nasledovali ho. Antariánci ich zaviedli pred ich vládcu, Tlucara Mocného.
Začal sa súd. Dve hodiny trvalo naťahovanie a vyhrážanie. Napokon ale Cirrus využil svoju psychickú silu proti debilite Antariáncov. A vyhral. Nielenže ich vpustili do prísne stráženého miesta, ale ich aj priklonili na svoju stranu. Spolu s Tlucarom Mocným sa spojili, aby zachránili Antlantídu a vlastne aj celú Zem. Čas sa rýchlo krátil a vďaka Tlucarovi zistili, že každý deň ráno sem chodievajú Secorovia a kontrolujú, či niektorý zo zajatcov neutiekol. Dôvod, prečo Secorovia držia Atlantíďanov pod povrchom však nevedel ani Tlucar.
Schyľovalo sa k večeru. Cirres dostal nápad, ako oklamať secorské lode, ktoré sliedia v atmosfére. Ešte pred polnocou našli pre Atlantíďanov náhradný domov na jednej planéte mimo dosah secorského územia. Trištvrtinu tam poslali a zostávajúca časť bola hlavnou súčasťou plánu. Zostávajúcich Atlantíďanov rozostavili po obvode a Karatuánci sa prezliekli za zajatcov a rozostavili sa v strede. Kde ich nebude vidieť. Prvá časť plánu bola hotová. Prišiel čas na druhú časť plánu. A tá príde spolu so Secormi.
Asi o 3:15 ráno začuli antariánske stráže pristávať ľahké stíhačky typu ARC-21. Bolo ich desať. Profesor ich príchod videl na monitore. Prekvapilo ho, keď uvidel ako vystupujú zo stíhačiek. Boli to malé, zhruba meter vysoké bytosti, ale také odporné, že sa profesorovi takmer zdvihol žalúdok.

Do zbrane!

Boli to sivasté, slizké bytosti. Všetci so zatajeným dychom sledovali, ako vykladajú zbrane. Ak by sa niekto pokúsil o útek. Lotharovi preblyslo hlavou, že tie zbrane by pokojne mohli rozstrieľať karatuánsku flotilu. A čo potom po výstrele na človeka?!
Sigamon začal zrazu panikáriť. Profesorovi a Cirresovi sa podarilo ukľudniť ho. Hrôza z utláčateľov však v Sigamonovi tlela aj naďalej.
Lothar, profesor a Sigamon dostali zbrane a vkĺzli medzi Atlantíďanov. Strategicky sa rozmiestnili, presne tak, ako si to predtým naplánovali a na malej obrazovke, ktorú mali pripevnenú pod rúchom na zápästí, sledovali situáciu. Secori na seba nenechali dlho čakať. Keď prišli do podzemia a zbadali, ako sa tam ľudia tiesnia, tvárami im prebehol chladný úsmev. A vošli do davu.
Každého väzňa zbežne skontrolovali. Jeho zdravotný stav a číslo. Vypadá to tak, že profesor a jeho priatelia mali šťastný deň. Prišiel sem aj samotný náčelník Secorov, Negur II. Vladár Secorie. Jeho príchodom sa zvýšila šanca na víťazstvo. Keby sa im podarilo ho zajať, alebo presvedčiť...
Jeho dvaja pobočníci, Rogun a Saffron, ho sprevádzali všade v plnej zbroji. Negur prišiel na inšpekciu. Nebol síce rečník, ale predstúpil pred dav a prehovoril hromovým hlasom v jeho jazyku. Všetci kontrolujúci Secori sa otočili a upreli zrak na neho. Cirres potichu prekladal. „Bojovníci! Toto je veľký deň! Dnes prevezieme týchto otrokov na našu planétu. NSG už nebude protestovať! Zajtra začneme s transportom. Konečne bude mať ľahký život! Už žiadna práca! Už žiadne starosti!“ A secorský dav zajasal. Cirresovi však poklesli plecia. NSG povolil otrokárstvo. To nie je možné.
A Secori pokračovali v prehliadke v omnoho zhovorčivejšej nálade. Jeden z nich konečne prišiel k profesorovi. V Secorových očiach sa objavilo zaváhanie. A to profesor využil. Pomocou laserového tlmiča ho odrovnal. Secor sa potichu zviezol na zem mŕtvy. „Na takéto veci som už starý.“ zamrmlal si pre seba.
V dave nebolo ani vidieť ani počuť výstrel. Zajatci užasnuto hľadeli na profesora. Nepovedali však nič. Pochopili, o čo ide.

Chaos v podzemí

Všetko išlo hladko, až kým jeden zo Secorov neprišiel so zbraňou k Lotharovi. Ten s ním, samozrejme, potichu skoncoval, lenže ako padol na zem, stihol ho pochytiť smrteľný kŕč. A mŕtvy Secor stlačil spúšť. Výstrel preletel jaskyňou ako rana z dela. Secori si začali raziť cestu naprieč davom. Šli po Lotharovi. Rozoznel sa poplach. Niekto v hluku zakričal: „Vzbura! To je vzbura! Poďme do boja! Už nechceme žiť ako otroci!“
Keď Secori zbadali mŕtveho druha a pri ňom rozklepaného Lothara, ktorý nevedel, ako ďalej, pevne zovreli zbrane a obkolesili Lothara.
Medzitým profesor rozbil bezpečnostné zariadenie, ktoré bolo pri vrátach, ktoré viedli von z podzemia. Všetci zajatci začali pomaly a neisto prúdiť von. Ženy a deti, samozrejme. Muži ostali, aby pomohli Karatuáncom. Negur so strážcami naprv len tupo zízali. Spamätal sa až o dlhú minútu a ihneď začal mobilizovať svoje vojsko. Ale to už boli pripravení aj Antariánci spolu s Karatuáncami.
Začal sa urputný boj. Atlantíďania do neho vkladali všetko svoje úsilie. Cirres narýchlo rozdával rozkazy a sám sa snažil chrániť aj svojich priateľov aj Atlantíďanov. Lenže ani Cirrus nebol všemohúci. Padlo mnoho Atlantíďanov a Karatuáncov. Straty na strane Atlantídy boli väčšie, lebo muži bojovali holými rukami a nemali žiadnu stratégiu.
Profesor sa medzitým dostal k Negurovi. Telá Rogana a Saffrona ležali medzi ostatnými mŕtvymi. Negur sa snažil vzdorovať, ale profesor ho nakoniec udýchane prišpendlil k stene. Krutovláda skončila. Vojna skončila. Atlantída vyhrala. Lenže za akú cenu?

Po boji

Keď padol prach, Atlantíďania boli zachránení a v bezpečí vonku. V podzemí sa rozhostilo ticho. Cirres, spolu s Lotharom, profesorom a týmom zdravotníkov, sa šli pozrieť, či neostal ešte niekto nažive. Prechádzali pomedzi mŕtvymi telami a srdce im trhalo na kusy, keď videli, že medzi mŕtvymi sú aj ženy a deti, ktoré nestihli utiecť. Zrazu začuli sipenie. Keď vystopovali zdroj, šokovaní sa vrhli vpred.
Bol to Sigamon. V ruke držal zbraň a telo mal posypané mnohými ranami. Jeho tunika nasiakla krvou. „Tak... skončili sme.“ povedal potichu, „Teraz, keď je všetko v poriadku... už musíte pokračovať bezo mňa...“
„Ako to myslíš, bez teba?“ prerušil ho Lothar, „Dáme ťa do poriadku, uvidíš!“ Profesor nevedel, čo povedať. Umiera mu priateľ, s ktorým sa poznal len krátko, ale ktorý ho naučil tak veľa.
„Však bude v poriadku, profesor?“ spýtal sa s nádejou v hlase Lothar. Profesor mlčal. Vedel, že ani on, ani Cirres ho nedajú do poriadku. Konečne našiel stratený hlas, ktorý sa mu ale triasol.
„Sigamon... priateľ. Nerád sa s tebou rozprávam takto... Keby sa toto nebolo stalo, mohol si stále žiť. Ja som...“
„Psst!“, prerušil ho Sigamon. „Keby sa... toto nebolo stalo...My by sme boli.. stále otroci...a svet zničený. Ak budete chcieť ísť domov... v starej továrni... kúsok odtiaľto... nájdete cetu domov. Len ju treba vedieť... použiť.“ A zavrel oči. Cirres s Lotharom vzali Sigamonovo telo opatrne a odviezli ho do karatuánskej lode. Tam ho pripravia na atlantíďanský pohreb podľa starých tradícii. Ako tak profesor smutne kráčal von, všimol si zviazaného Negura, ako sa bezmocne trepe v povrazoch, ktorými ho zviazal Lothar. Cirres k nemu podišiel a naklonil svoju hlavu trochu nabok. Premýšľal, čo s ním. Jeho skupina zatiaľ kontaktovala NSG. Zdá sa, že NSG jednal pod nátlakom. Negur sa im vyhrážal. Hneď po jeho odchode na Zem ho vyhlásili za politického zradcu a oboznámila o tom celú Galaxiu. Aj v domovskom svete, Secore, sa stotožnili s NSG a zvrhli jeho režim. Teraz, keď bol v putách, sú na ceste na Zem secorské úrady a armáda, aby ho previezli do väzenia, kde sa rozhodne, čo s ním spravia. Cirres si myslí, že buď ho pošlú do exilu, alebo ho popravia.

Návrat domov

Cirres ich konečne zaviedol k portálu, ktorý tam stál nepoškodený. Lothar sa s ním trochu pohral, ale nakoniec oznámil: „Zlá správa. Nemáme šťavu na cestu späť. Stroj unesie iba jedného pasažiera a my máme energiu iba na jednu cestu. Ja idiot!! Určite som nechal zapnutý generátor a ten sa vybil! Idiot!“
Profesorovi sa náhle vybavili posledné slová, ktoré mu vravel Sigamon.
„Do továrne! Poďte za mnou!“ zavelil.
„Čo? Kam ideme?“ nechápal Lothar. Cirres však pochopil. „Zavediem vás tam, viem, ktoré miesto myslel. Nastúpte do lode.“
Keď sa dostali k tej továrni kde zažili útok Antariáncov, zastavili sa. Ešte stále videli spálené telá. Celá továreň bola však v troskách. Žeby Sigamon klamal? Cirres však po chvíli vytiahol prístroj na hľadanie vecí, ktorý mal pripevnený na boku. Niekde v troskách zaznamenal menšiu rádioaktivitu. Zadal údaje a po chvíli mu prístroj vyhotovil model trosiek a v nich biely predmet. Všetci sa vydali tam. V troskách našli prekrásnu kryštálovú lebku, ktorá podľa prístroja funguje ako supravodič. A nielen to. Prístroj však nedokázal zaznamenať, že lebka slúži aj ako teleport. To bolo profesorovi hneď jasné. Aj Cirres jeho dohad potvrdil. Túto lebku vraj skúmal a skutočne funguje ako teleport. Stačí sa len dotknúť temena. Sama sa dobíja pomocou slnečných lúčov. Svetlo z lebky žiarilo najjasnejšie, čo signalizovalo dobrý stav. Stačí len, aby sa jej dotkli obaja naraz a mocná sila Atlantídy sa postará o ostatné.
„A čo hrozba, ktorá zachvátila náš svet?“ spýtal sa profesor.
„Už je všetko v poriadku. Vrátili ste pokoj a mier Atlantíde a vrátili ste pokoj a mier na Zemi. Keď sa vrátite do vašej doby, nebude už žiadnej hrozby.“
„Tak... je čas ísť. Zbohom Cirres, zbohom Sigamon, ak nás počuješ!“ rozlúčil sa profesor.
„O Sigamona nemajte strach. Počuje vás. Jeho telo síce zomrelo, no duša sa premiestni do tela najbližšieho novorodenca tu v Atlantíde. Bohužiaľ, nie je mi známy spôsob, ako je to možné. Je to však sila, ktorú majú len Atlantíďania. Určite sa s ním ešte stretnete.“ tajomne povedal Cirres. Jeho armáda Karatuáncov im zakývala na pozdrav a zborovo ich pozdravili: „Bon Voyage, monsieour Atherton, bon voyage, monsieour Lothar!“ vo francúštine tak, ako si to nacvičovali s Cirresom.
Obaja sa chytili lebky a mysleli na návrat. Ocitli sa v prázdnote, no v okamžiku sa ocitli v profesorovej pracovni. Ešte šťastie, že bola noc a nikto nebol v škole. Všetko sa vrátilo do starých koľají. Profesor a Lothar chodia na tajné návštevy k Cirresovi a jeho národa. Boli dokonca aj na ich planéte.
Sigamon sa znovuzrodil. Od batoľaťa bol korunovaný za vládcu Atlantídy. A rovnakým menom bude vládnuť a spravovať Atlantídu spolu s Antariánskymi vojskami, ktoré zaistia, aby sa takýto incident už neopakoval.
A nebola žiadna hrozba. Apoň zatiaľ nie...

KONIEC

Další články v kategorii Povídky:

Kdo hodnotil článek Tam v Atlantíde?
Drtikol, Frili, hater, Layla, Lenuska, Trnawak

Komentáře ⇓

Pro přidání komentářů je třeba se nejprve přihlásit.

1

Todrias Falco - 19. března 2007 06:36
Todrias Falco

Drtikol 19. března 2007 03:05
Písal som to dlho, áno. Sem-tam mi pomohol kamoš. Tento príbeh prešiel v tých časoch keď som ho písal, mnohými úpravami a tak je teda možné, že sa tam nachádzajú aj nezmysly. ;)
What is better - to be born good, or to overcome your evil nature through great effort?

Drtikol - 19. března 2007 03:05
Drtikol

Cau Falco,

v tvojom clanku je plno zaujimavych napadov a vcelku dobre sa mi to citalo, aj ked tu a tam som nadobudol dojem, ze dej nelogicky skocil trochu inam.

Tento pribeh si asi pisal dlho, ze? Pretoze zaciatok pribehu ma niektore chyby, o ktorych budem pisat nizsie, a cim dalej sa clovek prepracovava ku koncu, tym lepsie sa to cita. Asi od polky pribehu to uz ujde.

Takze: Zhruba do polky deja si pouzival vela zatvoriek, ktore skus v buducnosti nahradit uvodzovkami, alebo oddelit v podobe vedlajsej vety, ci - v nutnom pripade - pomlckami.

Tiez si pricasto pouzival slovo akysi, akosi a jeho tvary. Tu je par prikladov:
- Lenže tento svet mu akosi nesedel s bájami o Atlantíde
- Profesor sa hnal akýmsi tunelom farieb
- ale potom akýsi hlupák navrhol, že máme využívať akúsi energiu z kozmu, či čo
- Bola v nich akási zelená hmota. Profesor by si rád pozrel tie zbrane, len keby neboli v mohutných ručiskách akýchsi zelenkastých opách!

A mnoho inych AKOSI tvarov.

Inac, Antarianci by mali byt na urovni batolata.
No, ja mam skoro 2-rocneho syna, ktory uz batola rozhodne nie je, ale rozpravat este moc nevie. Rozumne rozmyslat vie len velmi malo a rovnako je to s porozumenim toho, co mu hovorim.
Z toho ako sa Antarianci spravali a ako vystupovali mi to ako batola teda nepripadalo. Snad nejake male dieta v tele velkeho tvora, ale batola fakt nie.

Pozitivnym prvkom prvej polky deja je humor. Teda nie ze by som hryzal od smiechu do stola, to nie, ale s tymi kondomami to slo. ;-)
V druhej casti, vsak humor uz nebol.
Pocuj, ma tak napada - nepisali ste to nahodou dvaja?

Tiez som sa zarazil nad ukoncenim vety:
Za 1 pozemský týždeň bude celá Zem zničená, lebo bytosti na nej obývajúce nedodržali intergalaktický zákon, dohodu o nešírení životne dôležitých informácií týkajúcich sa života v celej našej galaxii a * nezostrojovaní atómového paliva na výrobu zbraní, alebo paliva.*
Jak paliva na zostrojovanie zbrani, alebo paliva? Nerozumiem.

A osobitne musim vyzdvihnut, ked Lothar bol po "strasne dlhych" dvoch kilometroch vycerpany az spadol na zem. To kracal do nejakeho ukrutneho strmaku?

Tak to by bolo vsetko. Necital som kritiku ostatnych ludi, pretoze ked si ju precitam, tak potom pisem to iste. :-)
Ak som tak spravil, tak sa ospravedlnujem.

Suma sumarum, ja ti dam 3 body z piatich. Napis este niekolko pribehov a tvoje vlohy sa vybrusia do toho spravneho tvaru.

Maj sa krasne, Drtikol.
Hláška roka: "Si to vychytal jak Českej brankář..."

Todrias Falco - 18. března 2007 17:03
Todrias Falco

Gran 18. března 2007 13:31
Njn.. nie som smutný. Práve takéto názory ma podnecujú k lepším výkonom. Ak budem mať hotový príbeh Star Wars (ktorý som začal písať nedávno) tak ho sem zverejním. A tam sa viac objavuje priama reč, pocity postáv a ich výrazy. Snáď to bude lepšie.
What is better - to be born good, or to overcome your evil nature through great effort?

Gran - 18. března 2007 13:31
Gran

Todrias Falco 18. března 2007 11:46

Netvař se smutně, přece by jsi nechtěl, abych ti provolával chválu .)

Jestli chceš poradit, co zlepšit:

- Více se zaměřit na popisy vzhledu postav
- Více si promyslet povahy postav (flegmatik x roztržitý)
- Více využívat přímou řeč (Ne jen "řekl mu, že...")
- Jo a ty kapitolky jsou moc krátké na to, aby si zasloužily "nadpis", takže na ty se vykašli .))

Navíc, máš to 4 roky staré, teď už to určitě zvládneš lépe .)
Věřím ti =)
NIN: https://www.youtube.com/watch?v=EyKNUj-AjgA

Todrias Falco - 18. března 2007 11:46
Todrias Falco

Díky sa pochvalu. :(
Ale na druhú stranu to bol môj prvý príbeh a aj ja viem, že tá štylistika nič moc. A práve preto som to sem dal. Aby som vedel ako som na tom. Odvtedy som už nijaké takéto dielo nenapísal. Čistý výpot nudy.
What is better - to be born good, or to overcome your evil nature through great effort?

Gran - 18. března 2007 10:49
Gran

Tak já ti nevím. Jestli chceš krátké hodnocení, tak říkám - nic moc.
Jestli delší, tak...

Zajímavá je postava profesora. Flegmatický a zároveň roztržitý s bleskovými reflexy? Wow. .)

Popisy a stylistika obecně je taková... nijaká. Tenhle styl řeči očekávám, když se někoho zeptám na obsah nějaké knížky, a on mi to tak nějak vypráví. Jenže v povídce bych přecijen čekal něco lepšího, než jen "hovorový styl" .)

Co se týče příběhu, ani ten zas tak moc nevyniká.

A když to vše nad sebou shrnu, tak z toho vyplývá, že čtenář musí mít problémy to vůbec dočíst - což je v mém případě pravda, když jsem se do čtení nutil, začínal jsem usínat, a když jsem se nenutil, tak jsem ke konci přeskakoval celé odstavce... přísahám ale, že do poloviny jsem četl každé slovo .))

Celkový dojem tedy nijaký, čtenář si dle mého názoru z této povídky nic neodnese, maximálně tak pocit, že čas do čtení povídky vložený mohl využít lépe.
NIN: https://www.youtube.com/watch?v=EyKNUj-AjgA

1


↑ navigace

Záložková navigace

Buri's blog