Čarovná slečna z autobusu: 1časť- Stretnutie (1. strana) | Články - Aragorn.cz

Je pol šiestej večer, piatok.
Rýchlym krokom prebehnem cez cestu. Práve som sa vracal z každodenného tréningu kung-fu. Je to naozaj makačka, no najhoršie na tom je, že sa vždy musím naháňať na zastávku autobusu, ktorá je poriadne ďaleko. A aj tak skoro vždy prídem neskoro.
Okamih očakávania... Vynorím sa spoza rohu a on tam stál. A pred dverami ešte poriadny rad ľudí.
Nahlas si vydýchnem a už pozvoľnejším krokom som sa zaradil za zastúp cestujúcich. Chvíľku to trvalo kým som sa dostal k šoférovi. No aspoň som si stihol vybrať slúchadlá, prehrávač a pustiť hudbu.
Zbežne som siahol do zadného vrecka čiernych nohavíc, vybral peňaženku. Z nej som vytiahol autobusovú kartu.
Children of Bodom mi vyhrával v ušiach. Vôbec som nepočul čo mi vodič vravel. Videl som len nemé otváranie úst. Bez záujmu som na neho vychrlil starú frázu: "Polovičný do Ivanky na námestie, kartou," tam bola moja cieľová zastávka.
Hlavu som otočil smerom k cestujúcim. Všetko do posledného miesta bolo obsadené až na tretie miesto vpravo od šoféra. Pri okne sedelo dievča.
Prvé čo ma na nej zaujalo, bol zadumaný výraz, úplného sústredenia.
Ústa mala spojené do jednej vážnej čiarky. Jazykom si prechádzala po hornej pere. Rukou si zastrčila každú chvíľu neposlušnú šticu za ucho.
Bola to blondýnka. No vôbec nemala naivný výraz ako niektoré, ktoré som poznal.
Čítala knihu. Oči jej rýchlo behali medzi riadkami.
Tento výraz vystriedalo náhle prekvapenie. Až zhíkla. Niečo sa v príbehu musela stať. Niečo čo nečakala.
Hneď na prvý pohľad ma veľmi očarila.
Jej krásne, jemné vlasy. Padali jej pod ramená. Celé sa jej trochu vlnili.
Jej ofina. Padala jej do čela, neustále si ju naprávala.
Jej nos, malá gombička. Akoby detský.
Jej oči. Hnedé priam, žiarili tajomnosťou a energiou.
Jej plné pery. Bez jedinej praskliny. Používala svetlo-ružový rúž s trblietkami.
A jej telo. Bolo dokonalosťou ženskosti aj keď mohla mať tak 18 rokov. Bola to ruža v najväčšom rozkvete.
Toto všetko ma na nej okúzlilo. Najradšej by som z nej ani oči nespustil, no vyrušil ma vodič.
Chcel som si odtrhnúť lístok zo stroja, no on ma švacol po ruke a odohnal. On ich musel trhať sám! Dôležitý dedko.
Škaredo som na neho zagánil a lístok mu vytrhol z ruky. Žiadne iné zaobchádzanie si tento tu nezaslúžil.
S očakávaním som sa pozrel na krásnu slečnu. Pomalými krokmi som sa blížil k jej sedadlu. Ešte raz som si ju pozorne prezrel.
Na nohách mala strieborné baleríny. Miesto sukne, ktorú som čakal, červené rifle a čiernu blúzu.
Zastal som pri jej sedadle. Zhlboka sa nadýchol a koncentroval všetko odhodlanie.
"Je tu voľné?" Vyšlo zo mňa. Ani neviem čo mi napadlo povedať takú kravinu. No nič lepšie mi v danej chvíli nenapadlo.
Môj nový ženský idol sa ani len neotočil, len tým najmelodickejším a najlahodnejším hlasom povedal: "Áno." Na toľko bola zaujatá knihou, že sa na mňa ani nepozrela. Čítala Jamesa Rollinsa Čierny rád. Veľmi dobré čítanie. Sám som sa od toho nevedel odtrhnúť. Vôbec som sa čarovnej slečne z autobusu, ako som ju vtedy nazval, nečudoval.
Sadol som si. Medzi kolená som si vopchal ruksak. Sedel som celý napnutý, stŕpnutý. Ani hudbu som nepočul. Zbiehal vo mne vnútorný boj. Osloviť ju, alebo zostať ticho? V duchu som sa snažil vyburcovať: "Máš na to. Máš na to," no jediný pohľad na ňu ma posadil späť do sedadla. Odsúdilo ma pomyslenie, že by ma odmietla. Asi by som to neprežil.
A tak som ostal ticho. Očkom som ju pozoroval ako si stále zaprávala ofinu za ucho.
Došla moja zastávka. Rýchlym krokom som vystúpil, no stále som sa za ňou obzeral.
A len čom som zložil nohu zo schodu autobusu, vedel som, že som spravil chybu. Možno, že ju už nikdy neuvidím.
Nastala chvíľa obviňovania. No už vtedy som sa nemohol dočkať ďalšieho piatku...