Predurčená cesta (1. strana) | Články - Aragorn.cz

    Strach. Prečo cítim strach? To vari nemyslím vážne, že sa naplnia slová toho úbohého starca. Heh! Že vraj dnes večer zomriem. Áno, áno, také reči poznám. Povedia hocičo, len aby si nejako zarobili. Proste, ja som mal tú smolu, že práve ten deň predpovedal úmrtia, choroby a bohvie aké nešťastia. Ale čo, dnešok prežijem ako každý iný deň, aj keď, náhoda je sviňa.
    Jedno ale tomu starcovi treba uznať. Uhádol, že mesiac bude haliť červené mračno. Radšej by mal predpovedať počasie a nie osudy. To asi toľko nevynáša.
    No, už by som mohol konečne z toho lesa vypadnúť. Na mape nevyzeral vôbec taký veľký a to už v ňom behám aspoň dve hodiny. Naposledy som cezeň prešiel za poldruha hodiny aj s nákladom.
    Tu to spoznávam! Za touto zatáčkou, by mala byť paseka s potokom a za ním už vysnívaný okraj lesa.
    Kurva! Nie! Ako je to možné? Bol som si istý, že tu les končí.
    „Pekný večer. Čo poviete? Krásna obloha.“ Spoza stromu pomaly vyšiel muž. Stredne vysoká postava, tmavomodrá tunika a ryšavé vlasy. Na očiach nasadené zvláštne priehľadné sklíčka.
    „Prepáčte, nevšimol som si Vás. Áno, áno krásny večer. Ehm... mohli by ste mi pomôcť? Ktorým smerom je to najbližšie von z lesa?“
    Muž na mňa ani nepozrel. Hlava, s miernym úškľabkom natočená smerom k oblohe a ruky zastrčené vo vreckách.
    „Fascinuje ma ten šarlátový opar,“ povedal zasnene. „Taký nádherný výhľad a Vy ho chcete zmeškať. To by som Vám neradil. Niečo také už nikdy neuvidíte, tak si to vychutnajte.“ Vzdychol. „Ach vy ľudia, neviete oceniť krásy prírody. Máte ich priamo pred očami, stovky ak nie tisíce, ale ani o nich nezakopnete.“
    Neveriacky naňho pozerám. Myslí to vážne? Alebo je to jeden z tých psychopatov, čo s vami najprv nadviažu kontakt, potom sa na Vás milo usmejú a chladnokrvne zabijú.
    „Pane. Prosím, kadiaľ je to najbližšie von z lesa?“
    „To Ti bohužiaľ nemôžem povedať. Je to proti pravidlám.“
    „Nemôžete? Prečo? Akým pravidlám?“
    „Pravidlám Života, samozrejme,“ povie ráznejšie, ako by sa patrilo. „Myslíš, že by som hral podľa iných?“ Na tvári sa mu objaví ten milý, ‚neškodný‘ úsmev.
    „A odkiaľ by som to mal vedieť. Ani Vás nepoznám, takže...“
    „Veľa ľudí ma nepozná a pritom som pri nich celý život. Vlastne, som pri každom človeku celý jeho život. A čo z toho mám? No povedz! Čo mám za to, že som namiesto Teba robil všetky rozhodnutia? Aby si nešiel vpravo, ale vľavo. Aby si za svojou milou nešiel na voze, ale pešo. A tak ďalej. Je toho kopec. Netvár sa tak prekvapene. Vari si si naozaj nemyslel, že človek si je sám sebe Pánom.“
    Pomaly začnem ustupovať. Kto to je? A odkiaľ vie kde som bol? Prečo ma sleduje? Som synom mlynára a to ani nie prvorodený, takže dediť tiež nebudem veľa.
    „Pane, prosím Vás, povedzte mi kade sa ide von. Ja nič nemám a ani tak skoro nebudem. Kto vlastne ste?“
    „Nič si nepochopil? Som Osud. Som Tvoj Osud. Som časť tvojho Ja. Som „každý“ a predsa „nikto“. Všetci ma poznajú a hovoria o mne, ale skoro nikto vo mňa neverí. Aj ty patríš medzi nich. Vidím na Tvojom pohľade a cítim to z Tvojich myšlienok. Neboj sa, o chvíľu Ti zodpoviem aj na ďalšie otázky, ale teraz musíme ísť.“
    „Ísť? Kam? Ja s Vami nechcem ísť nikam, stačí ak mi ukážete smer!“ Zakričal som skoro hystericky. Dnešný deň bol fakt pod psa.
    „Ale dnešok ešte nekon...“
    Koniec vety ani nedopovedal, lebo spoza zákruty vybehol kôň. Jazdec nemal šancu koňa zastaviť a ja som iba nemo stál, lebo muž čo bol doteraz oproti mne, zmizol.
    Posledná myšlienka, predtým ako ma kôň zadupal do zeme, bola, že Osud mal pravdu. Každý hovorí: „To bol osud“, ale všetci to berú ako prázdnu frázu. Chyba...