Silueta na pobreží, možno na hrádzi. (1. strana) | Články - Aragorn.cz

Videl si muža na pobreží,

vlastne to bola len kamenistá hrádz.

Mal barlu a vlastne to nebol celkom muž,

len silueta starca.

Opieral sa a hľadel na rieku kde práve

zapadalo slnko a

celé to bolo červené a

a on plakal.

Videl si so mnou jeho siluetu ale

bolo ti jasné že plače.

V hlave ti obiehali myšlienky na hmlu,

západ

a červenú farbu ktorá sa v poslednom kŕči dňa

vylievala von, preč zo žíl.

Spomínaš? Aj tebe sa to časo deje, akoby ťa opustila

sila a energia je na prechádzke.

Ideš domov a naješ sa niečoho,

možno si v mikrovlnke upečieš syr. Stojíš.

Čas zmizol, stáva sa, vidíš, hovoril som ti to.

Je už neskoro a

silueta sa nehýbe.

Je to zložité.

Chvejú sa ti svaly, navrávaš si. Beztak žiadne nemáš.

Myslíš na pánov v zelených cylindroch

nevieš, kto sú a ani to, prečo na nich

myslíš.

Pohltila ich hmla v tvojom dychu a

silueta starca stojaca

na hrádzi.
Pomyslíš si, že je to predsa len pobrežie.