Algeron I. (1. strana) | Články - Aragorn.cz

Lesy obkolesovaly vysoké múry Algeronu. Mnoho ludí vedelo, že táto doposial neporazená pevnost, v ktorej sídli aj mesto má silné hrady, ktoré nepremohla ešte žiadna armáda. Navyše, ked sa v okolí pohybovalo dost škretov a iných ohyzdných bytostí. Pevnost sa nachádzala severne od najvačšäj rieky v kraji a bola tak najsevernejšou obývanou častou tohto sveta ludmi. Pevnost obývalo dve tisíc mužov rúznych oddielov, od kopijníkov po balistov. Taktiež tu bolo okolo dvesto roľníkov a remeselníkov. A nakoneic obyvatelia, ktorých bolo asi stodvadsat, čo nie je veľa, ale na pevnost to docela stačí.
Do Algeronu občas zavítala aj nejaká tá návšteva v podobe obchodníkov, spojencov, ale hlavne nepriatelov, ktorý sa ale doposial nedostali za hradby. Aby ak nie, ked hradby majú niekoľko desiatok metrov a je tu aj približne dvadsat veží. Lesy boly tiché a mrtve. Ani jeden tvor nežil v týchto končinách, pretože ho tu čakala bud smrt, alebo nelútostné prostredie. Ani štebot vtákov nebolo počut. A zabudol som zmienit jednu vec. Pevnost je rozdelená na vojenskú čast, ktorá je hradbami oddelená od remeselníckej a rolníckej časti, ako aj polí, ktoré sú tiež vnútri pevnosti, ale aj obyvatelstva.
Tento príbeh však nebude o obyvateloch a pevnosti. Príbeh bude o mladom vojakovi menom Roland Mardorn, ktorý je v pevnosti len chvílu a má za úlohu strážit mesto ako strážca na hradbách.
Pomaly sa stmieva a Rolandova služba sa má končit, ale zrazu zbadá neznámeho kona a na nom muža, pravdepodobne posla, ktorý má v chrbáte zapichnuté tri šípy. Roland rozoznal, že sú to šípy škretov, ale nikde ich nevidel. To bolo len dobre ako pre pevnost, tak aj pre škretov, kedže by nemali šancu proti lukostrelcom na hradbách. Obrovská kamenná brána sa otvorila a kôn vbehol dnu. Brána sa ihned zavrela a kapitán stráží zastavil kona pričom dal s neho dole posla.
"Skreti. Prídu aj sem... to bude váš... koni..ec..."
Posledné slová posla pred jeho posledným výdychom nahánali hrôzu. Okamžite nastala panika a ludia začali strácat nervy. V tom kapitán zakričal.
"Tiiiichoooooo! Všetci pokračujte vo svojej činnosti. Nemajte strach. Skreti nikdy nezdolajú naše hradby"
To už bežal za generálom, ktorý velil pevnosti.
*Mal by som íst,* pomyslel si Roland a bežal dole s hradieb, pričom sa cez obytné časti dostal na poradu hlavných armádnych funkcionárov.
"Nikdy naše hradby nezdolajú!" povedal jeden kapitán.
"Máme taktickú výhodu!" vravel druhý.
V tom zvolal Roland.
"Nepodcenujme ich. Co ak nás prekvapia. Ved podla erbu na plášti toho mrtveho posla to bol posol královskej gardy. A ak škreti zabili jeho, určite dostali aj gardu!"
Nato mu ale generál odpovedal.
"Si mladý a hlúpi! Nemajú šancu porazit naše hradby, aj keby ich bolo desat tisíc! Takéto hlúposti počúvat nebudem! Bež preč!"
Roland sa mierne nahneval a odišiel bez slova pričom stále myslel na to či mal generál pravdu.
*Ak má pravdu tak je to len dobre ale takúto vážnu situáciu by nemal brat na ľahkú váhu. Každá pevnost je porazitelná. Aj tá naša, aj tá naša..*

Pokračovanie nabudúce...