Nie som dokonalý (1. strana) | Články - Aragorn.cz

Nie som dokonalý. Veta, ktorú si všetci často opakujeme, pretože tak nejak cítime, že by sme mali a že sa to od nás očakáva. S pocitom dokonalosti, či, prenesene povedané, patentom na pravdu často narážame na nepravdy iných ľudí a tak mnohí bystrejší postrehli, že dokonalosť, všeznalosť a vlastníctvo pravdy sa necení. To ma vracia k úvodným vetám. V čom táto nedokonalosť spočíva? Niekto by mohol povedať, že nemáme len dobré, ale aj zlé vlastnosti. Napriek tomu veríme, že máme viac tých dobrých než zlých a že aj keď nie sme dokonalí, nemáme k tomu ďaleko, keď si odmyslíme pár zlozvykov. Žijeme predsa život, máme priateľov, ľudí, čo nás majú radi. Možno sme vyštudovali vysokú školu, možno sme úspešní v práci, populárni, múdri, pekní, veľa vieme, veľa sme zažili. Máme mnoho kladov a takpovediac veľkú hodnotu. Možno sme občas prchkí, po večeroch sa prepchávame, niekedy žiarlime, sme sebeckí, arogantní, ale je to len jedna či dve zlé vlastnosti, či hŕstka drobností, ktoré nás delia od vysneného prototypu. Nie sme dokonalí.

Predpokladám, že variáciu tejto vety nosíme v hlave všetci aj so všetkým, čo sa za ňou skrýva. Používam slová my a všetci, ale nechcem tým povedať, že to inak fungovať nemôže, či túto skupinu ignorovať alebo potierať Počas svojho života stretneme mnohých ľudí, budeme mať odlišné názory, neporozumieme si a budeme schopní sa do krvi hádať. Pritom je tak očividné, že ich logika kríva, fakty si prekrucujú, alebo ich neberú do úvahy, skrátka hovoria z cesty. Ako je možné, že sú tak zarytí a tvrdohlaví, hája svoj názor akoby to bola pravda, akoby boli dokonalí, pritom je ich chyba tak očividná, prečo ju nie sú schopní prijať? Nehovoria si tiež „nie som dokonalý“ a nepristupujú tak aj teraz? Čo robíme my v takej situácií? Možno si hovoríme: „Áno, nie som dokonalý, ale k tomuto mám dostatočne veľa faktov a môj logický aparát sa zdá byť vporiadku, skrátka, aj keď viem, že nie som bezchybný, tomuto rozumiem, toto som si prežil, toto viem.“ Ako je to teda s pohľadom na vlastné kvality a dokonalosť? Akoto, že ľudia, ktorí v hlave nosia vetu „nie som dokonalý“, dokážu mudrovať, byť arogantní, poučovať či hádať sa za svoju pravdu? Prečo to robíme občas aj my?

Vypožičal by som si na chvíľu časť aristotelovskej logiky, kde predmet nemôže byť zároveň A aj negácia A. Je to klasická predstava, ktorú používame už ako malí. Poskytuje nám čierno-biely pohľad na svet. Veci sú dobré alebo zlé, je to tak alebo onak. Nikdy nie oboje. Je to praktický, úsporný, rýchly a taktiež chybový pohľad na svet. Umožňuje rýchlu orientáciu a rozhodovanie za cenu chybovosti. Tento pohľad vydrží väčšine ľudí aspoň v niektorých oblastiach života až do konca. Odtiaľto pramení aj pohľad na seba ako na človeka majúceho dobré a zlé vlastnosti. Vďaka tomuto prístupu často stretneme na rôznych blogoch navzájom sa obviňujúcich a urážajúcich zástancov tej či onej strany.

Kde sa teda schováva tá vysnená pravda, keď nikto nie je dokonalý, ale všetci máme pravdu? Je potrebné si uvedomiť, že táto logika nám v mnohom nevystačí. Môžeme totiž stanoviť predpoklad, že objekty poznania sú závisle na subjekte, teda pozorovateľovi. Naše dobré a zlé vlastnosti sú závisia od našich hodnôt, ideálov, vzorov, spôsobu vnímania sveta prebraného od iných ľudí. Toto sa nemusí vzťahovať len na nás samých, ale na akýkoľvek objekt našej percepcie. Od uspôsobenia zmyslových modalít, cez neurónové zhluky po životné hodnoty, všetko určuje, aké podnety si zo zmyslového poľa vyberáme a ktoré ignorujeme. Niektoré fakty majú pre nás väčšiu pádnosť než iné, mnohé veci ani nebereme do úvahy, zatiaľ čo iné sa pre nás stávajú dôležitým merítkom pri rozhodovaní. Ľudí, ktorí majú podobné usporiadanie, príjmame za priateľov a súhlasíme s nimi, s ľudmi, ktorí to vidia odlišne, sme schopní sa hádať do vyčerpania síl. Chcem tu predostrieť práve túto možnosť pohľadu na seba a svoje vlastnosti. Odkloniť sa od nazerania skrze dobré a zlé vlastnosti a uchopenia podstaty bytia cez existenciu in potentia, postavenej na logike, ktorá dovoľuje, aby bol objekt A a zároveň negácia A. Existencia in potentia spočíva v tom, že každý človek obsahuje všetky ľudské vlastnosti a tie sa prejavujú v určitých situačných konšteláciách. Ich hodnota nie je daná, je meraná subjektom, pozorovateľom. A neplatí to len u vlastností človeka. Subjekt, ktorý uchopuje predmety, si vyberá skrze svoj aparát zo všetkých vlastností in potentia tie, ktoré mu pasujú do jeho systému. Nikto na tom ale nie je lepšie alebo horšie. Každý si takpovediac tvorí vlastnú realitu, žije vo vlastnom svete. Tak možme všetci žiť v tej istej krajine a vidieť to zároveň pozitívne aj negatívne, preto môžu jedni veriť v boha a nachádzať pre svoju vieru dôkazy a iní nikdy. Každý si utvorí vlastnú pravdu, ale všetky sú rovnako blízko podstate vecí, bytiu in potentia. Pripomína to rozpravu o slepých mudrcoch, ktorí sa postavili k slonovi a chytili ho, každý za inú časť tela a potom referovali o tom, čo to slon vlastne je. My sami sme schopnní percipovať objekt a vidiet jeho mnohosť, paradoxnosť a protirečivosť.

V duchu tejto logiky sme potom schopní súcitiť s vrahom aj obetou a vyberať si stranu podľa momentálnych požiadavok. Podľa tejto logiky dostáva výrok „Nie som dokonalý“ úplne nový rozmer. Znamená, že ja ako objekt obsahujem všetky existujúce vlastnosti, som plný paradoxnosti a dvojakosti, som premenlivý a členitý. Nemám dobré ani zlé vlatnosti, som len prostý človek a zavisí na mne, čo v sebe objavujem a čo vo mne objavia iní.  Znamená, že moje znalosti a pravda sú rovnako kvalitné ako znalosti iných a že sa nikdy nemôžem s nikým porovnávať. Myslím si, že tento prístup, ktorý som sa vo zhutnenej podobe snažil načrtnúť, môže viesť k väčšej tolerancií a pochopeniu človeka človekom.