Príbeh duše (1. strana) | Články - Aragorn.cz

Začínal deň. Jar bola práve v plnom kvete. Ľudia chodili ulicami, smiali sa a radovali z krásneho počasia.

Iba jeden sa nesmial, neradoval, len tak z nohy na nohu šiel dlhou, stromami posiatou ulicou, a na všetko nadával. Bol to pomenší starý pán, ktorý žil sám v malom dome kúsok za dedinou. Práve sa vybral do obchodu. „Ach, tá jar! Nenávidzím ju! Šade je strašný hluk!“ povedal namrzený starec a ďalej sa vliekol smerom k najbližšiemu obchodu. Cestou zbadal párik vášnivo sa bozkávajúcich milencov. „Dzite si tí nechutnosci robit inde!“ zreval, že i vrabce vyleteli z korún stromov. Hodil na milencov vražedný pohľad a šiel ďalej. Po príchode do obchodu sa jeho nálada ešte zhoršila. „Jak je možné, že nemáte chleba?! Takú dúležitú vjec! To je nehoráznost!“ zakričal, rozbehol sa k dverám, prudko ich otvoril a vybehol von. Chvíľu tam stál akoby ho niekto oblial studenou vodou a voľky-nevoľky vybral sa do ďalšieho obchodu o kúsok vyššie. „Kvóli nim fčil musím ít o deset drahocenných minút duchší! Za ten čas sem už moheu byt na pulceste dóm!“ poznamenal namrzene. Zazrel psa motajúceho sa okolo popolníc stojacich neďaleko druhého obchodu. Keď ho pes zbadal, priblížil sa k nemu so stiahnutým chvostom a sklopenými ušami a pokňukávajúc od hladu sa začal starému pánovi ovíjať okolo nôh. Ale ten psa odkopol a opäť namrzene povedal: „Zmizni, psisko! Aj keby sem neco mňeu, tak ti nedám. Dzi, zmizni, ty špinavý bastard!“ Pes s kňukotom odbehol a znova sa skryl za popolnice.

Starký vošiel do obchodu, nakúpil, čo bolo treba, a vybral sa späť domov. Cestou začul rozhlas: „Dobrý deň, vážení občania! Oznamujeme vám, že do našej obce prišli predávať paradajky červené, papriky zelené, kapie, feferónky,...“ „Zas by od človjeka enem žebrali peníze. Strašné!“ poznamenal vchádzajúc do bránky svojho domu. Kým sa s ťarchou v nohách dovliekol ku dverám, rozhlas utíchol a nahradilo ho ohlušujúce ticho, sem-tam narušované spevom vtákov, hukotom áut a rozhovormi náhodných chodcov idúcich okolo. Starý pán sa precpal dverami, zabuchol ich, tašky aj s nákupom položil ku kredencu a zadívajúc sa na jednu z fotiek visiacich na stene si sadol do starého čalúneného kresla pri krbe. Takto sedel asi pol hodinu, keď sa ozval zvonček: „DIN-DON!!!“ „Koho to zas čerci nesú?“ Šomrajúc podišiel k dverám a otvoril ich. Stála v nich žena s poštárskou čiapkou na hlave a koženou taškou plnou listov prehodenou cez plece. Ako zazrela pána, usmiala sa a veselo povedala: „Pán Gormanský, prišiel vám list!“ Starký sa na ňu prekvapene pozrel a bez slova si od nej zobral malú bielu obálku s hnedou známkou v rohu. Potom si zamrmlal pod nos niečo, čo vyznelo ako pozdrav, zabuchol dvere a pozerajúc na obálku sa vrátil do izby. Urobil pár krokov a zamyslený si sadol za veľký drevený stôl. Potom obálku otvoril a čítal:

Vážený pán Gormanský,

dovoľujem si Vás pozvať na malé stretnutie

veriacich duší, ktoré sa bude konať každý

týždeň vždy v piatok od 16:30 do 18:30.

Prvé stretnutie bude na fare dnes, piatok,

14.5.2007.

S pozdravom

Albert Morán

miestny kňaz

Keď dočítal, prekvapene nadvihol obočie a list pomaly položil na stôl. Vstal a šiel vykladať nákup. Celý čas mu hlavou vírilo množstvo myšlienok a snažil sa zistiť aspoň jeden dôvod, prečo by tam mal ísť a prečo ho vôbec pozvali. Prešiel ku sporáku, postavil naň hrniec s vodou, kvapol doň trochu oleja, na vedľajší stôl položil cestoviny a prešiel do miestnosti oproti, kde si zapol televízor. „No, kuknime sa, co tam dávajú. Snát né tí romantické blbosci a telenovely. Zdvíhá sa mi z nich žalúdek,“ povedal starký a začal ostošesť prepínať všetky kanály. Po chvíli odfrkol a šiel si dovariť obed. „Snát sa to bude dat jest!“ zašomral, zlial z cestovín vodu a z chladničky vybral smotanu s úmyslom aspoň trochu si pri jedle zamaškrtiť. Zistil, že smotana je už po záruke a cestoviny sú ešte tvrdkavé. Nahnevaný teda vstal od stola a chtiac-nechtiac si natrel len maslový chlieb. Zvalil sa do svojho kresla a zaspal.

Zobudil sa až na odbíjanie veľkých kukučkových hodín. Práve odbíjali štvrtú hodinu popoludní. Starký pozerajúc na hodiny vstal a kládol si otázku: „Mám ít na to stretnucí, či nemám?“ Vtom zazvonil telefón visiaci pri dverách. Podišiel k nemu a zdvihol slúchadlo. Ozval sa z neho ľúbezný ženský hlas: „Ahoj, otec!“ „Do ste? Co chcete?“, rýchlo reagoval starec. „To som predsa ja, Petronela, tvoja dcéra, nepamätáš si?“ „Ja nemám dcéru!“ nahnevane odvetil starký a zložil. Potom si zašiel po čiapku, obul sa a vyšiel von s úmyslom predsa len ísť na to stretnutie.

Po príchode na faru ho uvítali natešené hlasy spoluúčastníkov. Znechutene sa posadil na poslednú stoličku v rohu. Nevšímali si jeho znechutenie a naďalej sa veselo zhovárali, až pokým do miestnosti nevstúpil muž v čiernom rúchu. V tom momente šum utíchol a všetky oči sa upierali na druhú stranu miestnosti, kde zastal mladý, celkom pohľadný kňaz. „Drahí moji bratia a sestry!“ začal. „Dovoľte mi, aby som vás všetkých privítal na dnešnom malom stretnutí veriacich. Tak ako každý rok, tak aj tento rok som do nášho klubu pozval niekoľko nových členov, aby sa s nami podelili o svoje radosti, starosti, povinnosti, aby sme sa spolu naučili ďakovať Bohu za všetko, čo nám dal, a modlili sa za tých, ktorí to potrebujú.“ Nasledoval veľký potlesk. Keď utíchla vrava a tlieskanie rúk, kňaz opäť prehovoril: „Bol by som veľmi rád, keby sme sa na začiatok všetci po jednom predstavili tým v tejto miestnosti, ktorých ešte nepoznáme a ktorí nepoznajú nás, pretože všetci sme bratmi a sestrami a ak si chceme pomáhať, musíme sa navzájom aj spoznať. Dovoľte mi teda začať. Som Albert Morán. Už tri roky som kňaz a pochádzam z Medzilaboriec. Narodil som sa však v Prievidzi, kde som žil päť rokov. Po piatich rokoch som osirel. Moji rodičia, tak ako aj starí rodičia, krstní rodičia, bratranec a dve sesternice mi zahynuli pri autohavárii rodinného karavanu cestou na dovolenku do hôr. Ja jediný som to prežil. Tak som sa dostal do detského domova v Medzilaborciach. Tam som postupne vyrastal a chodil do školy. Ako malý som bol dosť problémové dieťa, no moje vychovávateľky to pripisovali tomu, že som vyrastal bez matky. Známky som však mal aj napriek tomu výborné. Všetkých nás už od mala učili chodiť aj do kostola, no ja som nenávidel všetko, čo len troch súviselo s Bohom. Pripisoval som mu vinu za to, že som ako malý prišiel o rodinu, pretože všetci mi vraveli : „Boh svoje deti chráni a miluje. Ver Bohu a on ťa ochráni!“ Vtedy som týmto slovám ešte nerozumel a vravel som si: „Tak kde bol ten Boh, keď ho jeho deti potrebovali? Kde bol, keď im vyhasínal život?“ Nenávisť k Bohu som choval vo svojom srdci veľmi dlho. Keď som raz rozvalený na svojej posteli spomínal na svoju rodinu s fotkou v ruke, zaspal som. V tomto sne sa mi prisnila moja matka, ktorá mi rozprávala o Bohu neuveriteľné veci. Keď som sa potom zobudil, niečo vo mne, čo mi dovtedy bránilo pochopiť Božiu lásku, sa akoby vytratilo a začal som sa na veci pozerať z úplne inej perspektívy. Postupne som začal chápať aj tým slovám, ktoré mi všetci tak často opakovali, dokonca som si kúpil aj obrázkovú Bibliu a každý večer pred spaním som si z nej čítal. Začal som tiež ochotnejšie chodiť do kostola, dokonca aj miništrovať až ma táto cesta doviedla na cestu duchovného a neskôr aj sem medzi vás.“ Keď kňaz vyčerpal všetky slová, usmial sa a jemno sa uklonil, na čo sa ozval opäť obrovský potlesk. Potom kňaz podišiel k pani sediacej na kraji radu, za neutíchajúceho potlesku ju odprevadil tam, kde stál on a sadol si na jej miesto. Potlesk utíchol a dáma rozpovedala svoj príbeh. Takto sa vystriedalo asi zo desať ľudí vždy odmenených potleskom. Potom pred dav predstúpil opäť kňaz a riekol: „Je tu niekto nový, kto by sa chcel s nami podeliť o svoj príbeh? Nie? A čo tak ten pán v rohu? Neprídete sem k nám?“ a ukázal na ohúreného starca. No ten však odvrkol: „Ja sa tu nebudem sťažovať! A tobóž né vám!“ Potom vstal, otočil sa a vypochodoval z miestnosti. „Koho zajímajú tí jejich príbehy? Koho zajímam já? Nač sem tam chodziu, moheu sem byt doma a rozmýšlat.“ poznamenal a odišiel domov.

Keď vošiel do svojho domu, opäť ho privítalo len hlboké ticho, pravidelne narúšané tikaním kukučkových hodín. On však nezatvoril dvere, nevyzul sa, ale cieľavedome kráčal rovno k neveľkej skrini v spálni. Prudko ju otvoril a vyhadzujúc z nej veci sa snažil prehrabať až na spodok. Po chvíli sa zdvihol a v ruke držal malú zaprášenú škatuľku. Sfúkol z nej hrubú vrstvu prachu a sadol si na posteľ. Otvoril ju a vybral z nej drobnú fotku v zlatom ráme. Bola na nej mladá, krásne usmievajúca sa žena s malým uzlíkom v náručí. Starký na ňu zamyslene pozeral, keď mu zrazu vyhŕkli z očí slzy. Keď si to uvedomil, dotkol sa svojej tváre, zotrel si jednu zo sĺz a prudko sa dvihol z postele a zamieril k telefónu, pod ktorým sa hompáľal malý zápisníček a pero. Starký roztvoril ho a asi desať minút v ňom listoval. Dvihol slúchadlo a pokúšal sa vytočiť číslo, ktoré našiel. Ale po štyroch číslach slúchadlo buchol späť, nasrdene sa vrátil do izby, fotku hodil do škatuľky a škatuľku do rohu pri posteli.

Na druhý deň, keď sa vybral opäť do obchodu mal ešte horšiu náladu ako v tom predošlom. Predavačovi dokonca vynadal za to, že mu poprial pekný deň. Ani najbližšie dni sa jeho nálada nezlepšovala. Až jedno popoludnie, keď opäť sedel vo svojom kresle a zamyslene hľadel po izbe, začul zvonček: „DIN-DON! DIN-DON! DIN-DON!...BUCH! BUCH! BUCH!“ Ale starký sa ani nepohol a naďalej zamyslene hľadel po izbe. „Haló, je niekto doma?“ ozval sa neznámy hlas. Tu sa už starký dvihol a neochotne sa vliekol ku dverám. Keď ich otvoril, zostal stáť ako prikovaný. Z otvorených dverí sa naňho vyrútila jeho dcéra a tuho ho objímala. „Ach, otec, veľmi si mi chýbal!“ „Co ode mňa scete?“ spýtal sa tvrdo. „Otec, nie si rád, že ma vidíš? Bála som sa o teba, lebo v telefóne si bol čudný. Koľko som sa len mamy naprosíkala, aby ma pustila za tebou. Dvadsať rokov…DVADSAŤ ROKOV…to je doba! Ale teraz som už vydatá. Snažila som sa najprv ohlásiť, aby som nebola neslušná a neprišla nevhod.“ Vtom ju za ruku chytil muž, ktorý prešiel dverami tesne za ňou a kývol hlavou na jej otca. „ Oh, áno, zoznámte sa, toto je môj muž Branislav Beluš.“ „Veľmi ma teší, pán Gormanský !“, veselo odpovedal mladík s bábätkom na rukách a podal starému pánovi ruku. Ten sa naňho pozrel prenikavým pohľadom, no neodpovedal. „Otec,“ ozvala sa opäť žena, „prišla som aj kvôli niečomu inému.“ Otočila sa k mužovi a vzala si od neho bábätko. „Toto je tvoj vnuk,“ povedala potichu a položila dieťa do rúk prekvapeného starca. Ten sa od dojatia rozplakal a zmohol sa len na dve slová: „Múj vnuk.“ Žena sa doširoka usmiala, pozrela na svojho muža a chytila ho za ruku. On jej úsmev opätoval a pevne ju objal okolo pliec dívajúc sa spolu s ňou na rozcitliveného otca. V dome bolo veľké ticho pod rúškou dojímavého rodinného stretnutia. Prerušila ho žena slabým hlasom: „ Nevadilo by ti, keby sme tu bývali chvíľu s tebou?“ a pozrela na otca láskavým pohľadom. On sa zarazil, letmo pozrel do obloka oproti a spýtal sa opäť tvrdo: „A co matka?“ Žena sa zarmútila a sklopila zrak. „Mama pred týždňom zomrela,“ povedala a so slzami v očiach objala svojho muža. „Co sa jí stauo?“ „Ach, rakovina,“ povzdychla si. „Mala metastázy v pokročilom štádiu.“ Utrela si slzy a vystrúhala nútený úsmev. „Bude tu s nama aj múj vnuk?“ opýtal sa odmerane. „Áno, samozrejme, pán Gormanský,“ prehovoril po dlhom čase muž. „Tak dobre,“ odvetil s povzdychom starý pán a sadol si aj s dieťaťom do svojho kresla. „Petronelo, mohua bys´ urobit objed?“ spýtal sa hľadiac na svojho vnuka. No žena sa už točila okolo hrncov. „Zaťu múj, ty pot sem a sadni si!“ oslovil muža, ktorý len tak postával a hľadel na svoju ženu. Ten trochu nadskočil a okamžite poslúchol, pritiahnuc si oproti starcovi stoličku. „Áno, pán G…?“ „Ríč mi otec!“, požiadal ho starec. „ Tak dobre, otec, čo si želáte?“ dokončil prekvapene. „No šak mi povyprávjaj neco o sebje! O mne už asi šecko víš,“ poznamenal pozrúc na svoju dcéru. „Ach, samozrejme, prepáčte. Ehm, ja…no…ani neviem ako začať. No…pracujem ako zdravotník v štátnej nemocnici v Malackách. Moja rodina pochádza z …“

Ďalší deň, piatok ráno sa starý pán zobudil so strašným pocitom v žalúdku. Opäť bol piatok, deň ďalšieho stretnutia. Celý deň úporne rozmýšľal, či má znova prísť. Skúsil sa o tom poradiť aj so svojou rodinou, no tí mu veľmi nepomohli. Zať mu radil, aby tam rozhodne šiel a dcéra ho zase chcela mať pekne doma pri sebe. Na toto naťahovanie sa zobudil jeho vnuk. Starký nelenil a vrtko skočil ku kočíku a zobral uplakané dieťa na ruky. Dcéra sa naňho len usmiala a pokračovala v prácach okolo dlho neobriadeného domu. Starký aj s bábätkom vošiel do izby, ktorá bola najďalej od kuchyne a sadol si na posteľ, otočiac si vnuka tvárou k sebe. „ A ty bys´ mi co poradziu, vnúčku múj, mám tam ít, či nemám?“ Dieťa sa usmialo a začalo si zvedavo obzerať izbu, až očami zastalo na malom kríž zavesenom nad dverami a začalo naň ukazovať a hatlať nejaké slová. Starký sa obzrel tam, kam ukazovalo usmievajúce sa dieťa. Keď zazrel kríž, vstal aj s dieťaťom na rukách zobral ho zo steny a podal ho vnukovi, ktorý ho položil na jeho hruď a objal ho. Starký zostal prekvapený, no pochopil, čo mu chcel jeho vnuk povedať. Položil ho do ohrádky v kuchyni a začal sa chystať na stretnutie. Potom sa rozlúčil a šiel na faru.

Na srdci ho ešte stále hrial úsmev jeho vnuka. Neodmietol výzvu kňaza a hoci neochotne, ale išiel vyrozprávať svoj príbeh.

„Ehm, takže, dobrý deň! Sem Peter Gormanský a už tricet rokú žijem tu, v Borském Svätém Jurí. Ked sem mňeu dvacetšest, vzau sem si za ženu Klaudiu Beláňovú z nedalekého mjesta Senica. Spoznali sme sa na Vánoce, ked sem byu v Senici kupovat kapra. Rok po svadbje sa nám narodzila cérka. Byua krásná, nežná a malučká. Manželka mysleua, že to bude chlapec, aby moheu dostat méno po mňe. Ked sa nám ale narodzilo dzífča, podla mójho mena mala byt Petra. Já sem ale trvau na tem, aby sa její ménom dalo povydat to, jaká je nežná, a tak dostaua méno Petronela. Ked sa narodzila, robil sem jak učitel v dedinskej škole a mňeu sem na starosci aj svoju chorlavú matku…“ Starký sa zastavil a poprosil o trochu vody. Kňaz hneď vyskočil a podal mu pohár s minerálkou. Všetky oči v sieni sa upierali naňho. V tom tichu by bolo počuť aj klinec spadnúť na zem. Starký si odkašľal a pokračoval: „De sem to skončiu? Ach, ano, už vím, no mňeu sem na starosci svoju chorlavú matku. Moja žena byua prodavačka a bylo moc čašké vyžit z jedného platu, ked ona odešua na materskú. Ale zvládali sme to. Byui sme jak rozprávkovo ščastná rodzina. Ale asi po sédmích rokoch sa to pokaziuo. Matka mi umreua a začau sem sa utápat v hneve sám na seba s tým, že její smrt sem zaviniu já. Byu sem na šecko alergický a nekedy sem podvedome aj porádne nadával. Po troch rokoch to už moja manželka nevydržaua a odscehovaua sa aj s mojú cérú do Prievidze k sestre. Stau sem sa ešče mrzutejší a ešče nevrlejší. Čérné okuláre mi spadli až nedávno. Došla ke mňe moja céra a privédla nekoho, pri kom sem sa zas prebrau. Byl to múj vnuk. Múj malý vnúček. Pri ňem sa doslova topia lady. A tak sem tu. Sceu by sem sa vám v prvom radze omluvit za to, jaký sem k vám celé tí roky byu a dúfám, že mi odpuscíte.“

Keď starký dohovoril, pozrel so zaslzenými očami na ľudí, ktorí len zostali pozerať s otvorenými ústami. Prvý sa spamätal kňaz a dodal: „Duša človeka je nevyspytateľná. Niekedy je prázdna, inokedy v nej bujne rastú kvety, ale jedno je isté. Jej pravý obsah pozná len Boh, ale je na nás, čo urobíme.“

Odvtedy sa starý pán úplne zmenil. Dokonca ho vyhlásili na dva roky za starostu dediny. Žil síce ťažký život plný mrzutosti , ale zomrel milovaný v kruhu svojej rodiny.