Dračí dych: Posledný drak (1. strana) | Články - Aragorn.cz

Terael kráčala po lúke posiatej kvetmi a presýtenou slnkom. Bolo čerstvé ráno. Aj cez hrubý materiál jej čižiem cítila chlad, ktorý sálal z prebudenej zeme. Ležérne si upravila ryšavé vlasy, ktoré v okamihu skryla pod kapucňu plášťa. Oprášila posledné zvyšky zelene, ktoré sa na ňu nalepili a naposledy sa pozrela na uhasené ohnisko za ňou. Vzala si všetko. Na chrbte cítila príjemnú váhu meča, ktorý nosila. Meč bol prezývaný Drakobijec a v dobách svojej slávy ho nosil jeden z najväčších dračích bojovníkov akí kedy žili. Frearovi – Teraelinmu starému otcovi. Po mnoho desiatkach rokov žili draky a ľudia v harmónii. Ale tú však porušil človek. Začal mať záľubu v zabíjaní drakov. Dračie kože, zuby a šupiny patrili odjakživa k mocným čarovným artefaktom. Za jednu šupinu ste mohli mať tri kone, alebo kravu či vola. Drakobijcov pribúdalo. A drakov naopak ubúdalo...
Pred dvadsiatimi rokmi – v časoch keď sa Terael narodila, draky vymizli úplne. Teda... skoro úplne. Jeden ostal. Starý drak, ktorý má na svedomí životy mnohých nádejných hrdinov a rytierov. Ako drakov ubúdalo, jeho zloba a agresivita narastali. Dostal meno Immanis. Monštrum. Iróniou je, že Immanis nikdy neútočil na ľudí. Lietal však dole do údolia, kde kradol ovce a dobytok. To bola jeho potrava. Nikdy svojím dychom nespálil jedinú chatrč. Nikdy svojimi zubami nevytrhol hlavu nevinnému. Terael verila v dračiu česť a obdivovala Immanisa. Bola to však ona, ktorá ho mala zabiť.
Za tých dvadsať rokov boli udatní rytieri vysielaní na Thor Morul, horu, kde sídlil Immanis. Ani jeden sa z nich nevrátil. Terael verila, že nie vždy to musel byť Immanis, ktorý ich zabil. Do jeho jaskyne viedlo nespočet úžľabín a zrázov, skalných výstupkov, ktoré sa tvárili pevne a lákali nádejného hrdinu do záhuby. Boli to akési šikovne nastražené pasce a Terael verila, že Immanis chcel odradiť ľudí od stretnutia s ním a že to miesto v Thor Morul si nevybral len tak.
Terael nikdy nevidela Immanisa na vlastné oči. Len z rozprávania a legiend. Vraj je bledomodrý ako obloha, jeho krvavo červené oči vraj dokážu podpaľovať nepriateľov na mieste. Jeho krídla vraj dokážu privolať takú veternú smršť, že staré smreky a borovice v lesoch Gelderu vyvracia z koreňov. A je vraj neskutočne obrovský... Terael nevedela, či je to všetko pravda, ale popravde bolo jej to jedno.
Vybrali si ju preto, lebo bola jediný žijúci odkaz Freara. A bola odsúdená na trest smrti sťatím hlavy okrem iného... Áno. Terael bola odsúdenkyňa, ktorá v hneve zabila svojho brata vidlami. Mala taktiež sexuálne pletky s mladým princom Kaaiom a tak nebolo ťažké ho zmanipulovať tak, aby z toho Terael vyviazla s hlavou na krku. Kráľ sa s ňou dohodol na kompromise. Nájde a zabije Immanisa a vráti sa ako hrdinka a všetky jej činy budú zmyté dračou krvou. Ak Immanis zabije Terael... Aj tak dobre.
Ranné lúče začali pomaly vysúšať zem a na vrcholkoch Thor Morul vysoko v oblakoch už bolo jasné denné svetlo. Cesta začala stúpať a v lese Gelder panovalo ranné ticho, prerušované iba Teraeliným dychčaním a kliatbami na váhu Drakobijca. Po hodine konečne vyšla z mohutného lesa na čistinu, kde boli roztrúsené kamene. Stojí pri nohách Thor Morul. Mohutné balvany pripomínali postavy ľudí, lykantropov alebo trpaslíkov. Terael mala pocit, že sa niektoré z tých obrysov hýbu, ale keď sa pozrela poriadne, zdalo sa, že boli stále na svojom mieste, držiac nad touto lúkou večnú tichú stráž.
Bola už hladná (na horskom vzduchu a pri takom stúpaní človeku ľahko vyhladne), ale musela šetriť. Čo ak sa jej podarí zabiť Immanisa a bude musieť prežiť cestu dole? Ak by sa tamhore však nachádzali horské prepelice... Usrkla si z čutory chladnej vody a pravú nohu opatrne položila na prvú skalu Thor Morul. Vystúpila o pár desiatok metrov vyššie a musela sa zastaviť, aby sa vydýchala. Z pohľadu do údolia sa jej takmer zatočila hlava. Úhľadné lány obilia a tmavé fľaky chatŕč sa jej strácali v toľkom jase. Jedna vec jej však udrela do očí ihneď. Hrad Traldor. Jeho veže sa zabodávali do výšky tak neústupne a prísne... Potiahla chladný horský vzduch a pozrela sa vyššie. Musela vyliezť ešte niekoľko metrov. Potom to bude dlhá a nebezpečná cesta po hrebeni, ktorá bude stúpať vyššie a vyššie.
Terael sa zo všetkých síl snažila udržať na rímse. Pravá noha sa jej pošmykla na zľadovatelom povrchu a jediné čo ju držalo od pádu na ostré kamene z výšky dvadsiatich metrov, boli jej vlastné prsty. Nohou kopala okolo seba, zúfalo sa pokúšajúc nájsť skobu pre aspoň jednu nohu. V prstoch začínala cítiť únavu. Potom však zázrakom narazila topánkou do akejsi skuliny a v okamihu sa vyhupla na rímsu. Zvalila sa na chrbát a dychčala o závod, čo viedlo k rozkašlaniu. Neskoro si však uvedomila svoju chybu a neskoro si pritiskla dlaň na ústa. Jej kašeľ zaznel ponad skaliská ako úder hromu. Na Terael sa zosypali drobné vločky snehu z vrcholkov blízkych svahov. Onedlho začula praskanie ľadu a postupne sa začalo uvoľňovať čoraz väčšie množstvo snehu. Lavína. Terael sa pritisla pod neďaleké skalné bralo práve včas. Pred ňou sa prehnala biela snehová stena s ohlušujúcim dunením. Niekoľko desiatok sekúnd pre Terael neexistovalo nič iné len dunenie snehu. Potom všetko ustalo. Terael si uvedomovala aké mala šťastie. Nohy sa jej triasli a nebola schopná pohybu. Niekoľko minút tam len tak sedela, hľadiac meravo pred seba, bledá ako ten sneh, ktorý sa okolo nej prehnal. Potom sa konečne odvážila pokračovať.
Nasledoval pochod po hrebeni. Musela sa prebrodiť snehom po kolená, až nakoniec dosiahla zhluku skalísk o ktoré sa musela oprieť a vydýchať sa. Vzduch znateľne redol, Terael sa dýchalo horšie a krútila sa jej hlava. S váhou Drakobijca na chrbte jej to pôsobilo neskutočné muky. So zaškrípaním zubov sa prinútila pokračovať. Bolo síce leto a i na horách bolo počasie omnoho priaznivejšie ako v zime, ale okolo uší jej začal zavýjať vtieravý mrazivý vánok. Už nie je ďaleko od Immanisa. Tentokrát se jej Traldor stratil úplne v hmle. Ako sa dostala tak rýchlo takmer na vrchol, nemala ani potuchy. Dračí brloh sa však našťastie nenachádzal na vrchole. Podľa mapy, ktorá sa jej rozpadala pred očami, to malo byť za skalným previsom, ktorý sa nachádzal asi kilometer pred ňou. Stále do kopca, samozrejme... Paráda.
Poludnie. Terael bola hladná. Zjedla niekoľko krajcov chleba a zapila to vodou. Nad hlavou zrazu začula akési zavrčanie. Zvrtla hlavu na to miesto, ale nič tam nebolo. Asi z nedostatku vzduchu a únavy. Začínala si byť istá, aj keby sa jej podarilo Immanisa zabiť, cestu dole nezvládne. Zaškúlila do diaľky a trochu sa jej uľavilo, keď uvidela cestu po brale, na ktorom zliezal sneh. Tadiaľ sa jej pôjde ako po masle. Nabrala trochu síl a vydala sa ku skalnatému útvaru, ktoré pripomínalo dračí zub. Aké melodramatické...
Prehupla sa cez niekoľko menších skál a závejov až konečne... Thor Morul. Mapa však bola chybná. Brloh sa nenachádzal vysoko v horách, ale v kotline, údolí medzi Thor Morul a Thor Adaelwar. Stála na okraji previsu, ale neskoro začula prasknutie. S bolestivým zošuchnutím sa zosypala po zasneženom svahu do údolia. Daňou za taký rýchly zostup bol vyrazený dych. Chvíľu len tak ležala na chrbte, lapala po dychu a pozorovala modrú oblohu. Nad ňou sa mihol modravý tieň a na moment zakryl slnko. Terael sa prevalila na brucho a uvidela, že tentokrát ju zrak neklame. Pri vchode do jaskyne ladne pristál na všetkých štyroch modravý tvor. Bol omnoho menší ako si Terael predstavovala, ale stále z neho sálalo nebezpečenstvo. Unavene poskladal na mnohých miestach potrhané krídla a unavene si ľahol pred vchod. Terael aj cez svoju únavu cítila, že je veľmi starý. Modré šupiny na mnohých miestach strácali farbu, ba dokonca niekde aj chýbali. Boli nahradené nesčetnými jazvami a hnisajúcimi ranami. Rohy na hlave a krku boli akési ovisnuté. Niektoré rohovinové výstupky na chrbte taktiež chýbali.
Proti tomuto sa má Terael postaviť. Aj ona však niesla známky únavy. Nohy ju odmietali poslúchať, mala sucho v krku jediné na čo myslela bol spánok. Ale nie. Nie teraz. Má poslanie. Musela vyvinúť veľa nadľudskej sily, aby sa postavila. Zdalo sa, že si ju Immanis nevšímal. Kebyže mala Terael silu, obdivovala by v hrôze tohoto tvora, ktorý sa donútil postaviť a odkráčal do útrob „vlastnoručne“ vyhĺbenej jaskyne. Z polovice ľad, z polovice kameň.
Terael sa dotackala ku vchodu jaskyne a rukou sa oprela o stenu. Chvíľu váhala. Mnohí by buď teraz utiekli s krikom preč, alebo naopak, vbehli s krikom dnu. Ale Terael to cítila inak. Cítila sa ako jedna z mníšok v chráme, ktorými tak pohrdala. Cítila akúsi silnú auru tohoto svätého miesta a pokojne vkročila dnu. Vedela o Drakobijcovi na chrbte, nepokladala to však momentálne za nutné tasiť ho. Zacítila pach spáleného mäsa. Netrvalo dlho a uvidela jeho pôvodcu. A nie jedného. Na zemi ležali v groteskných polohách napoly spálené, napoly zamrznuté telá v zbroji. Hrôza v ich tvárach bola badateľná aj po smrti. Terael zdedila po Frearovi vynikajúce stopárske schopnosti. Vydedukovala, že títo úbožiaci bežali von. Ale nestihli to...
Nikde naokolo však nevidela zbrane. Meče, luky ani šípy. Dokonca ani základné vybavenie ako nože. Nič tam nebolo. Zamyslená sa tackala hlbšie do jaskyne. Niekde v rohu našla odhodenú vyhasnutú pochodeň. Skúsila šťastie a na štvrtý krát sa jej ju podarilo zapáliť. Už nemusela naslepo hmatkať po chladných stenách. Po Immanisovi ani vidu ani slychu. Akoby sa vyparil.
Zastavila sa na rázcestí. Jedna cesta viedla do ľadovej časti jaskyne a druhá do kamennej s kvapľami. Po dlhšom váhaní si Terael vybrala tú kamennú. Tu už chlad strácal na význame a Terael bola nútená zhodiť svoj plášť. Dalo jej to ale veľkú fyzickú námahu. Zakrútila sa jej hlava a ona spadla na kamenistú zem. Ako tak kľačala na kolenách a sledovala unavenými očami zem, všimla si na nej otlačky. Veľké otlačky stôp, cez ktoré viedla hlboká ryha v štrku. Teraelin unavený mozog inštinktívne spoznal, že tadiaľ drak vliekol svoj ťažký chvost.
Cestu ďalej jej skrížila naoko neprekonateľná prekážka. Chodba bola rozdelená širokou trhlinou dole do nekončiacej temnoty. Na druhej strane sa chodba rozširovala a veselo pokračovala ďalej. Táto trhlina bola ako výsmech Terael. Akoby Immanis a príroda sama chceli v nej nájsť nedostatok viery. Trhlina nebola tak široká, aby sa nedala prekonať a tak po niekoľkominútovom váhaní sa Terael rozhodla skočiť...
Na zlomok sekundy zneistela či dosiahne druhú stranu. Že nesprávne odhadla vzdialenosť... Ale preskočila. Uvedomila si to až niekoľko nekonečných sekúnd po dopade na druhú stranu. Skok je však znovu ubral na sile a pozornosti. Otočila sa, aby sa pozrela do temnoty za ňou. Neudržala sa a zvracala. Napoly strávený chleba skončil niekde na dne priepasti. Opakom ruky si utrela ústa a s trhaným zastonaním sa vydala ďalej.
Nejasne si uvedomovala, že okrem tepla, ktoré sálalo z chodby pred ňou, videla aj svetlo. Ale nie denné, ale svetlo ohňa. Na zlomok sekundy jej mozog vypovedal službu a ona sa potešila, že tu nie je drak, ale iba nejaký horský národ... Ten zlomok sekundy skončil s hrdelným zavrčaním za ohybom chodby. Zastavila sa a od strachu sa jej zase zatočila hlava. Musela sa oprieť o skalu. Po toľkých útrapách to predsa nevzdá. Opatrne vykukla spoza skaly. To, čo uvidela ju šokovalo. Immanis ležal na zemi a z hromady suchých vetví šľahali plamene. Jeho krídla ležali rozprestreté na zemi a jedným zakrýval čosi, čo pripomínalo kostru mešieho plaza. A vtedy Terael trklo. Nebola to kostra menšieho plaza, ale kostra mladého draka! Pri nej ležali hromady mečov a štítov. Terael to pripadalo, ako keď ľudia pokladajú na hroby svojich blízkych kvety. Draky pokladali zbrane vrahov svojich detí.
Terael omámene vytasila meč. Immanis na to zareagoval len žmurknutím oka. Hlavu mal stále položenú na predných končatinách a miestnosť naplňoval zvuk dračieho dychu. Terael oboma rukami oblapila rukoväť meča a prešla popri ohnisku. Drak odfrkol a z nozdier mu vyšiel obláčik šedého dymu. Uprel na ňu jedno modrosivé oko. Legendy sa opäť mýlili.
Čepeľ Teraelinho meča bola len pár centimetrov od Immanisovej papule. Akási nadpozemská sila ju však zrazila na kolená a donútila ju pustiť meč, ktorý sa zosypal niekde za jeho pravú prednú labu. Keby včas nezareagovala a nepodoprela by sa zeme rukou, skončila by jej tvár na šupinatej papuli Immanisa. S hrôzou sa odtiahla a doplazila sa ďalej od neho do kúta, kde sa oprela o stenu. Nebola schopná vziať do ruky meč a len tak tam sedela opretá a pozorovala draka. Ten len trochu pootočil hlavu, aby videl na Terael a rozprestrel krídla. Na chvíľu jeho bledomodré kožné blany zaplnili miestnosť a koniec jeho ľavého krídla sa jemne dotkol Teraelinho pleca. Nevedela, či to malo nejaký účel, alebo si drak len preťahoval krídla, ale dlhší čas sa koniec jeho krídla dotýkal jej ramena. Terael nemala silu odtiahnuť sa. Odtiahla by sa keby tú silu mala?
Immanis vydal zo seba dlhé zagrúlenie ako prasa, ktoré sa ozvalo po celej jaskyni. Nakoniec jeho krídla skĺzli opäť na zem. Pravé prikrylo kostru mláďaťa a ľavé sa zviezlo po Teraeliných prsiach až k jej skrčeným kolenám na zem. Terael vedela, že ani Immanis nemá silu bojovať. Je starý. Mal by tú silu, keby starý nebol? Keby jeho mláďa žilo? Mal by silu bojovať proti človeku, ktorý do jeho jaskyne vstúpil s pokorou a s pokojom? Terael verila, že nie. Cítila, že aj Immanis vycítil jej slabosť. Vedela, že po celý ten čas, po celých tých dvadsať rokov Immanis nezabíjal rytierov z potešenia, ale len obraňoval svojho potomka. Celý ten čas sa ľudia snažili zabiť beštiu, ale sami ňou boli. Smola pre tých, ktorí očakávajú môj veľký a víťazný súboj, uškrnula sa v mysli Terael. Únava ju tak zmohla, že klesla na zem, na obrovské dračie krídlo. Mala Immanisa v zornom poli a cítila, ako sa mohutné krídlo vymaňuje spod jej tela. Terael cítila ako sa chtiac-nechtiac prevaľuje na brucho a sledovala uvoľnené krídlo, ktoré hodnú chvíľu viselo nad ňou. Znovu sa prevalila na chrbát a tentokrát sa pokúsila priplaziť sa o niečo bližšie. Už nemala strach. Cítila už len vyrovnanosť s nevyhnuteľným. Podarilo sa jej preplaziť asi tri metre. Drak odrazu vystrel krk hore a stočil ho k pravej prednej labe. Terael chvíľu trvalo než si uvedomila, že zviera v čeľustiach Drakobijca. Opatrne ho spustil na hromadu zbraní pri mláďati. Drakobijec sa zabodol do haldy a plamene vyhasínajúceho ohňa sa odrážali od jeho zdobenej rukoväte. Niekde za ňou sa ozval šramot a akoby praskanie vaječnej škrupiny. Potom začula nárek niečoho nového. Podarilo sa jej zakloniť hlavu a uvidela, ako sa zo skalnej rímsy sunie veľká jašterica so zakrpatelými krídlami. Mláďa? Spýtala sa Terael sama seba unavene. Obrovské krídlo nad ňou sa spustilo a zakrylo Teraelino telo. Nemala potrebu a silu vymaňovať sa. Namiesto toho pootočila hlavu a uvidela spokoný pohľad Immanisa, ktorý preskakoval z Terael na malého tvora, ktorý sa približoval k drakovi. Potom Immanis zaklonil hlavu a pootvoril papuľu. Začal spievať dračiu pieseň o konci. Pieseň, ktorá sa neskladala z tónov ani slov. Pieseň, ktorá sa skladala z tichého ryku k oblohe. Dračí dych zaplňoval celú miestnosť a pôsobil ako jed na myseľ a stravoval Teraelino telo. Trvalo niekoľko minút než sa k nemu pridalo mláďa. Onedlho na to sa pridala i Terael so svojím tichým: „Áááá...“ Obaja. Immanis i Terael si po celú dobu hľadeli do očí. V Teraelinom zornom poli stál zabodnutý v hromade zbraní Drakobijca. Nakoniec Immanisova hlava klesla späť na predné končatiny a on nevydal ani hláska. Terael však pokračovala pokiaľ vládala. O chvíľu jej únava preťala hlasivky a zrak. Nepočula Immanisov dych. Počula však pahltné šklbanie mäsa a praskanie kostí. Nejasne si uvedomila, na konci s dychom, že onedlho i ona poslúži ako nástroj na znovuvytvorenie novej generácie drakov. Terael posilní draka v ďalšom boji o jeho prežitie...
Vydýchla si. Bolo po všetkom. Uháňala preč od toho všetkého. Dolu do údolia. Smiala sa a bola šťastná. Závratnou rýchlosťou prekonala niekoľkokilometrovú vzdialenosť. Na modrých dračích krídlach, aby zmizla v bledomodrých nebeských výšinách. Oheň v jaskyni zhasol. A rovnako aj Terael v Immanisovom objatí. Je dokonané.
Traldor. Gelder. Pre krajinu nastal nový a pokojný slnečný deň. Avšak hory plakali...

KONIEC