"Kupák" alebo výprava za múdrou Veveričkou (1. strana) | Články - Aragorn.cz

     Na vyprodukovanie tohoto úvahofejtónu bolo utratených 1,55 € za blok a pero v Auparku a neviem koľko stromov.

     Začalo to nevinne. Niekedy mi jednoducho prepne a mám chuť chronicky stláčať spúšť fotoaparátu za cieľom zvečniť niečo, čo ma zaujme. Odborne sa to vraj nazýva fotenie. A tak som si zašiel do jedného nemenovaného kúpeľného mesta - Piešťan čo-to pofotiť, veď je dnes krásne slnečné počasie.

     Vytýčil som si jasný cieľ. Odfotiť v tomto jarnom období mimoriadne aktívne veveričky. Cesta nezačala najlepšie. Nielenže meškal vlak, ale musel som si po tom meškaní normálne drzo aj lístok kúpiť. Samotná cesta tam ma však nakopla do môjho morálneho zadku. A práve o tomto nakopnutí premýšľam. Sedím tu na stanici, práve mi v slúchadlách dohrala pesnička od Matthewa Morrisona a Marka Sallinga (Glee) - Somewhere Over the Rainbow od toho známeho tučného, ale bohužiaľ už mŕtveho pohodového Havajčana. O lavičku ďalej sedí akási kráska a tak nejak povýšenecky hľadí na svet cez tie babské mega okuliare, ale... o tom hovoriť nechcem.

     V Trnave na stanici som si sadol do poloplného kupé vagóna, tzv. "kupák". Bol obsadený veľmi, ale v skutku veľmi zaujímavo. Pán, dôchodca, ktorému nechýbala výpravnosť a akási nechradnúca chuť predávať svoje spomienky a skúsenosti ostatku kupáku - nám. Ten bol ďalej tvorený pritakávajúcou pani po šesťdesiatke a mladou, peknou študentkou, ktorá študuje úžasnú profesiu prírody - včerlárstvo. Tento príbeh započal, keď do kupáku vletel akýsi odporný hmyz. Ale fakt odporný. Každý iný človek by ho pricapil novinami o sklo, ale tej študentke sa úľútostilo chudáčika chrobáčika a chcela ho zachrániť tým, že ho chudáka vysadí niekde mimo trasu jeho bývalého pôsobiska. A tak som jej ho pomohol, za srdečného a vehementného skandovania toho deduška prepchať cez tie malé otvory čo sú v našich rýchlikoch. Do tých, kam ledva vopcháte ruku na plocho a nieto ešte odporný hmyz, ktorému sa zrejme cestovať načierno páčilo. Podarilo sa nám ho vypustiť nepoškodeného do neznámej krajiny, ďaleko od rodiny. A všetci sme boli spokojní so svojim činom. A práve o tomto je táto úvaha.

     Deduško rozprával o Čičmanoch a o jeho rodnej dedinke kdesi pri Váhu. Študentka bola fascinovaná jeho rozprávaním a vedomosťami o včelách. Trúda sme familiárne pomenovali Pán Včielka. Bolo úžasné sledovať, ako mladí ľudia načúvajú starším. Dedko, ja a tá slečna pochádzame z dedín. Pani bola z akéhosi sídliska. Každý sme do rozhovoru kvapli kvapku svojich vedomostí a skúseností. Dedko rád cestuje, je náruživý včelár, ktorý dokáže o mede a materskej kašičke rozprávať hodiny, ale tak trefne, ako to dokáže len Donutil a kedysi pán Menšík. Pani rada zavára a väčšinu času trávi tým, že nadáva susedom na sedmičke, že zase odhodili na jej balkón banánovú šupku. Slečna rada s rodičmi zabíja doma prasce (ale ten hmyz nechala žiť, asi nebol prerastený slaninou) a ja rád fotím a sem-tam čosi hodím na papier.

     Tento rozhovor ma úžasne naštartoval. Dokonca až tak, že som vypol empétrojku. Obvykle polhodinová cesta ubehla neuveriteľne rýchlo. Obzvlášť v takejto skupinke ľudí. Onedlho som sa musel rozlúčiť. Bolo mi celkom ľúto, že som ich musel opustiť. Väčšinou totiž ľudia nie sú takí zhovorčiví a nerozprávajú sa s cudzími ľuďmi. Deduško bol však katalyzátor. On spravil z nudnej cesty cestu v čase a spomienkach. Vystúpil som.

     Vonku bolo nádherne a zvyšky mozgu mi do tela napumpovali značné množstvo endorfínov. Vyrazil som v ústrety novému. Som cestovateľ a uraziť dlhé vzdialenosti po vlastných nie je pre mňa problém (možno večer budem tvrdiť opak ☺).

     Radoval som sa z toho, že tam môžem byť. V opojení som si kúpil na dobročinnej akcii pre deti kokosku od akejsi českej slečny. "Pro pomoc dětem. Je to dobrovolný." Odmenil som ju dobrovoľným príspevkom 1 €. Kokoska mi neskôr pomohla, ale o tom neskôr...

     V Piešťanoch je jedno úžasné miesto - kúpeľný ostrov. Domov múdrej Veveričky. Príroda na jar je fascinujúca. Príroda na jar v Piešťanoch je dych vyrážajúca. Pre mňa, ako fotografa - amatéra, je to pastva pre oči. Modrá obloha silne kontrastuje s kvitnúcimi agátmi (alebo čo to je), tulipánmi, nezábudkami a všakovakou inou flórou. Spomenul som si na toho deduška. Jemu by sa tu iste páčilo. Je milovník prírody. Však celý život vyrastal na dedine, takmer v náručí prírody.

     No a medzi týmto všetkým žijú veveričky, ktoré pracujú pre jednu veľkú veveričku menom Veverička. Sú to nanajvýš zaujímavé zvieratá. Človek sa môže aj pretrhnúť aby spravil nejakú fotku s nimi. Šanca, že pri dvadsaťminútovej náhodnej prechádzke po určitej trase narazíte na tieto malé svinky je veľmi malá. Avšak Veverička zrejme stála pri mne a mne sa podarilo získať tri fotky na štýl paparazzi. Do ostatných fotiek sa mi nedopatrením dostali aj kvitnúce tulipány, lekná či korytnačky v jazierku.

     Bol čas ísť ďalej. Mocná Veverička krčila ňufáčik pri mojom odchode (ale dostal som ťa!). Rozhodol som sa, že sa vydám sa mojou sestrou, ktorá je momentálne na materskej a vychováva smejúce sa a slintajúce... niečo. Šiel som teda ďalej po nábreží, aby som zistil, že jeho konci je dead-end. Musel som sa vrátiť a tu ma zachránila tá spásonosná kokoska. Medzitým mi zrkadlovka robila mimovoľne fotky labutí, kačíc a prírody okolo.

     Na Váhu je veľa mostov. Asi tri. Jeden však bol pre mňa veľmi zaujímavý. Nielenže bol zelenný, ale viedol na menší ostrovček a konštrukciou pripomínal visutý most v San Franciscu. Trošku. Pri ňom si robili fotku akýsi českí rekreanti. Piešťany sú plné Čechov (viď Dobrý voják Švejk), Nemcov a Židov. Židia a Arabi sú častejší v letných mesiacoch.

     Konverzáciu začal pán, ktorý sa zaujímal o moju zrkadlovku. Česi sú zaujímavý národ. Veľavravní a chápajúci. Majú dobrú pamäť na drobné spomienky "z mládí" a stále si ich udržujú pri živote. Pán spomínal na časy, keď zbieral budíky. Mal som chuť mu povedať o mojej detskej vášni zbieraní Pokémonov, ale nehodilo sa to do tejto konverzácie. Spomínal ako si kedysi dávno kúpil prvý čiernobiely fotoaparát a teraz, aj keď je už neopraviteľne poškodený, má ho vystavený doma vo vitríne. Aj keď ma zabijete, model vám nepoviem.

     Úplne neznámy človek, ale keď sme sa lúčili po pár minútach, akoby sme sa poznali už dlhší čas. To bol asi posledný "nákop" po emocionálnej stránke.

     V Trnave ma ovalila krutá realita, keď som videl zástupy policajtov a kukláčov pripravujúcich sa na príchod bratislavských fanúšikov Slovanu na zápas Spartaku a Slovanu.

     Ale táto cesta mi pripomenula, že nezáleží na tom, či ste dôchodca, študent alebo veverička. Záleží na tom, ako sa odpútate od tej sivej a nudnej všednosti dní. A tí z vás, ktorí boli dostatočne silní a dočítali tento denníček do konca odkazujem, že každý z vás raz stretne toho svojho "kupákového" deduška, ktorý svojou bezstarotnosťou prehovorí do duše a vytiahne vás z tej priemernosti uponáhľanej doby a nasmeruje váš pohľad do tých pestrých farieb života.

     Ja tomu deduškovi, paničke aj ten krásnej študentke ďakujem. Dedkovi želám ešte veľa rokov a veľa precestovaných kilometrov. Takáto osobnosť by mala byť v každom jednom vlaku. A tej slečne želám, nech sa z nej stane uznávaná a úspešná včelárka a možno aj včelia kráľovná.

     Týchto pár posledných riadkov dopisujem doma. Kúzlo jari zo mňa pomaly opadá, ale boľavé nohy (áno, začali ma bolieť) mi pripomínajú, že tá dlhá cesta stála za to.

     A teraz ma ospravedlňte, idem do sprchy, umyť sa všednou vodou vo všednom dome. A žiť môj nevšedný život.