Makto Imperátor (1. strana) | Články - Aragorn.cz

Makto Imperátor

Na nekonečnej Púšti sa nikdy nežilo dobre. Ľudia z ostatných končín sveta sa vždy čudovali a trochu aj obdivovali obyvateľom toho pekelného miesta. Nar´Gorak bol odjakživa nehostinným krajom. Všadeprítomný nedostatok vody a jedla, neznáme nebezpečenstvá skrývajúce sa za takmer každou pieskovou dunou. Škorpióny a hady, ktorých jedy zabíjajú behom okamihu, banditi a hrdlorezi, pripravení chladnokrvne vraždiť pre jedinú kvapku vody nehovoriac o démonoch. Magické tvory, s ktorými paktujú divoké pôvodné kmene čiernych ľudí. Všetky živé tvory prahnú po jedinom, po vode. A tej je v nekonečnej Púšti málo. Odhliadnuc od Krinarského kráľovstva, ktorého more je sladké, sú všetky mestá závislé len na tých pár riekach, ktoré Púšťou pretekajú. A to výrazne ovplyvnilo ich počet. Na veľkú rozlohu Púšte pripadlo len deväť miest, ktoré majú pod svojou správou pár oáz a kolónií v blízkosti rieky.

Jedným z týchto miest bolo aj mesto známe pod menom Gatrafar. Mesto, ktoré sa mohlo pýšiť azda najvýznamnejšou polohou. Neďaleko od neho totiž pretekali najdôležitejšie rieky, ktoré zásobovali veľký počet zvyšných miest. Pochopiteľne, s vodou vznikla možnosť veľkej vlahy a pestovanie jedlých plodín. Veľmi populárny bol aj rybolov. Zdalo by sa, že obyvatelia sa mali na všeobecne zlé podmienky veľmi dobre, ale opak je pravdou. Vláda nad mestom spočívala v rukách mestskej rady, ktorá obsahovala sto svetských členov a ďalších päťdesiat z radu kňazov. Tí v chode mesta zastávali významnú úlohu. Všetci sa pýšili vynikajúcim rečníckym talentom, ktorý rada veľmi využívala na manipuláciu ľudí. Kňazi vedeli, čo všetko si mohli dovoliť. Vynútili si úradnú moc, ktorej dôkazom bola napríklad povinná účasť na chváleniach boha mesta – Gatrafara. Mesto bolo pomenované po svojom patrónovi, na čom boli stavané zákony o úctivosti, takže človek na mesto nemohol veľmi nadávať. Tieto skupiny ľudí si žili v blahobyte a obyčajné obyvateľstvo ťažko drelo.

Do tohto zlého obdobia sa narodil aj Makto. Mladší syn rybára. Jeho o päť rokov starší brat Sevot to neprijal práve najlepšie. Rodina, už aj tak ťažko skúšaná, sa musela prispôsobiť najnovšiemu prírastku. Deti žili na úkor svojich rodičov. Dostali každý lepší kúsok z potravín, peniaze navyše smerovali na ich hračky alebo oblečenie. Bratia im to tiež veľmi neuľahčovali. Neustále sa hašterili a ak sa zhodli na niečom, tak to bola vec typu: „Ryby nám už nechutia, chceme niečo iné!“ Medzi rovesníkmi tiež neboli populárni, prevažnú časť detí tvorili jedináčikovia, ktorých rodiny boli po finančnej stránke na tom oveľa lepšie. Nuž sa im tieto deti dosť často posmievali. Makto sa veľakrát neudržal a pustil sa do bitky, v čom ho Sevot nepodporil a tak mladší brat spravidla skončil s nepekným úrazom. Doma ho pre istotu čakalo aj pokarhanie od otca, ktorý mu neraz rozčúlený aj naložil na zadok. Často osamotene nariekal, prečo nemá žiadnych priateľov, ale na verejnosti sa tváril, že je všetko v poriadku. Ako inak, nechcel vyzerať ako slaboch.

V učení bol jednoznačne lepší Sevot, narozdiel od Makta, ktorý vedel čítať, písať a počítať len trochu, Sevot dokázal riešiť problémy veľmi ľahko svojimi znalosťami. Rodičia v dobrom popoháňali Makta, aby viac rozmýšľal a konal ako svoj brat. On to ale vzal zle a jeho vzťah s ním sa ešte viac zhoršil. Sevotovo nadanie si všimla aj vrchnosť a od susedného mesta mu prišla ponuka na štúdium mágie. Taká, ktorá sa neodmieta. Makto zostal sám a uvedomil si jednu vec: s bratom zle, bez neho horšie. Na ľutovanie ale čas nebol, dorástol do veku, keď prišiel čas začať pomáhať rodičom. Naučil sa, ako sa chytajú ryby a začalo ho to baviť. Postupne začal chodievať na rybolov aj sám. Až do nešťastnej nehody, kedy nechtiac prerazil dno člna a sám sa skoro utopil. To bola pre rodinu veľká strata. Otec naňho kričal, ba ho aj udrel. Veľkú ranu spôsobilo aj sklamanie a slzy v matkiných očiach. Večer sa odkradol z domu pevne rozhodnutý, že sa hodí do rieky a nechá sa utopiť. Ako stál na brehu, uvažujúc o vlastnej bezcennosti, uvedomil si, že to nedokáže. Skypel v ňom hnev na neprávosť sveta a rozhodol sa, že žiť sa oplatí už len preto, aby raz vrátil všetkým tým ľuďom neprávosti, ktoré na ňom spáchali.

Vrátil sa domov. Na druhý deň začal hľadať v meste prácu. Nakoniec mu kňazi dovolili upratovať Gatrafarov chrám. Takto nahliadol do života druhej strany. Bohatí kňazi zjedli len na raňajky toľko, čo u neho doma bolo na dva dni. Videl dámske návštevy, ktoré si platili a obrie sály, v ktorých žili. Len preto, že ovládali druhých. Závidel a žiarlil. Nie tak na jedlo, ani mramorovú podlahu, ako na jednu dievčinu. Chodila do chrámu často, vedel, že je to ona od chvíle, ako počul prvý krok na schodoch. Sledoval ju. Zaľúbil sa. Dlho preklínal deň, keď ju zastavil na schodoch, aby vyznal svoje city. Vysmiala ho, že nemá peniaze a zadarmo nepracuje. Neskôr chrám opustil. Nemohol sa pozerať na toľkú nespravodlivosť. Medzičasom dospel. Otvorili sa mu nové možnosti. Pridal sa k mestskému vojsku, ktoré ponúkalo možnosť si dobre zarobiť. Nepatril práve k najlepším vojakom, oproti trénovaným bojovníkom bol len vyhladovaná trieska. Našiel si pár priateľov a počas rokov vo službe prežil aj dve zdrvujúce rany. Najskôr smrť matky, ktorá podľahla horúčkam a potom smrť otcovu, ktorému sa zastavilo srdce. Žiaľ, až po jeho strate sa stretol a zmieril so Sevotom. Z toho sa stal už vyučený mág. Makto počas svojej služby patril aj do jednotky, ktorá chránila jednu z kolónií. Nežilo v nej veľa ľudí a vojaci nemali veľa práce. A práve tu to naňho doľahlo znovu. Do oka mu padla jedna zberačka ovocia. Zo strachu, že dopadne rovnako ako prvý krát sa držal ďalej. Keď sa po niekoľkých stretnutiach konečne odhodlal, dozvedel sa, že má už svojho muža. Požiadal o prevelenie.

Vyhoveli mu a presunuli ho späť do mesta. Tam sa na službe spoznal s Garikom. Veľmi si rozumeli, čo sa týkalo názoru na vedenie mesta a neskôr sa spriatelili. Už vtedy zlá situácia sa ešte zhoršila. Na Gatrafar začali útočiť banditi z oáz. Prídely sa znížili, disciplína bola zase vyžadovaná viac. Čas na oddych už nebol, kto dostal rozkaz do služby, musel ísť. A tak sa stalo, že Makto hliadkoval niekoľko nocí po sebe. Čo je pochopiteľné, únava ho zdolala a zaspal. A práve v tú noc zaútočili nepriatelia. Vďaka spiacemu strážnikovi sa dostali bližšie ako mali a podpálili mesto. Než ich úplne vyhnali, povraždili veľa ľudí a pokradli mnoho vecí. Makto vedel, že je zle. Aby sa vyhol vojenskému súdu, počas bitky v meste utekal domov po svoje veci a s Garikovou pomocou zmizol. Utiekol k Sevotovi, ktorý mu poskytol bývanie.

Dlhší čas žil u neho, ale nedokázal sa postaviť na nohy. Nenašiel si prácu, začal vysedávať v krčmách a hrať kocky, v ktorých prichádzal o Sevotov majetok. V jeden deň ale v krčme stretol, niekoho, koho len tak v ich končinách nevidieť. Černocha. Tí kedysi obývali celú Púšť, než bieli prišli na lodiach. Bojovali o územie, až pokiaľ sa černosi nevzdali svojich kmeňov. Tí, ktorí sa odmietli prispôsobiť odišli na severovýchod, kde teraz majú svoje uzavreté kráľovstvo, o ktorom sa hovorí, že je strážené démonmi. A tí, ktorí zostali, sa v pribehu vekov zmiešali s prisťahovalcami. Preto bol tento hosť v krčme stredobodom pozornosti. Rozprával im mnohé príbehy o minulosti a všetci boli ochotní kúpiť mu niečo na pitie. Keď sa s blížiacou nocou skupina rozišla, Maktovi to nedalo a dal sa s ním do súkromného rozhovoru. Muž sa mu predstavil ako Zarlombo a bol až prekvapivo ochotný sa rozprávať. Makto využil príležitosť a spýtal sa ho na pravdivosť príbehov, najviac ho ale zaujímal ten o zabudnutých pokladoch v rozvalinách starých ríš. Hoci mu to pripadalo zvláštne, Zarlombo mu prezradil, že príbeh v sebe skrýva pravdu a on hľadá ľudí, ktorí by sa s ním vydali na dlhú cestu cez Púšť na miesto, kde má ležať veľké bohatstvo. Najbližšie dni prehováral svojho brata, aby sa nato dali. Argumentoval tým, že aj tak už nemá čo stratiť a môže len veľa získať. Nakoniec súhlasil.

Odišli teda na dlhú cestu. Makto prehovoril aj Garika a Sevot zase známu menom Yinais. Táto malá skupina opustila svoje domovy, aby dali do stávky svoje životy. Nar´Gorak nie je nadarmo opisovaný ako to najnebezpečnejšie miesto vo svete. Počas ich putovania navštívili aj iné nar´goracké mestá a videli, že takmer všade sa žije rovnako. Niektorí sa mali veľmi dobre a zvyšní veľmi zle. Mnoho ľudí ich chcelo zabiť a okradnúť, ale väčšinou bez úspechu. Až na jednu výnimku. Makto sa nato pamätal ešte veľmi dlho. Keď spoza pieskovej duny vyskočili ukrytí hrdlorezi a vypustili na nich salvu šípov. Sevot ich našťastie stihol magicky odkloniť, ale žiaľ až potom, ako jeden z nich preletel Yinaisiným telom. Útok odvrátili, ale nasledujúce dni boli najhoršie v Maktovom živote. Jednak si uvedomil, ako veľmi sa bojí o jej život a zároveň s hrôzou zistil, že počas spoločnej cesty sa do nej zaľúbil. Dostala sa z toho. A on sa rozhodol, že po predchádzajúcich odmietnutiach to skúsi ešte raz. Už nato nešiel priamo. Len sa s ňou začal viac zhovárať. Počas chladných večeroch sedával pri nej a pozorovali hviezdy. Bol šťastný. A blížili sa k cieľu. Dostali sa do tých najprázdnejších častí veľkej Púšte, kde už nežili ani hadi, ani škorpióny. V piesku sa začali objavovať ruiny veží a impozantných stavieb. Koniec cesty bol blízko, obrovské mesto ponorené v piesku. Noc predtým, ako doň vstúpili opäť pozbieral odvahu a prehovoril s ňou. S pocitom, akoby mal v hrdle kameň jej povedal, čo k nej cíti. Lenže ona to tak necítila, brala ho ako brata. Tváril sa, že je to v poriadku a zvyšok cesty sa jej vyhýbal. Na druhé ráno vošli do mesta.

Dlho prehľadávali sutiny, ale nenašli nič okrem piesku a zborených budov. Čím viac sa ale blížili do stredu, tým viac cítil Sevot nezvyčajnú magickú silu. Pri najväčšej z budov sa stalo niečo nečakané. Prepadla ich skupina černochov, ktorí sa tam kdesi skrývali. Skupina nemohla dlho bojovať proti veľkej presile a nanešťastie sa rozdelili. Makto sa sám ukryl vo vnútri ruín, ale objavili ho. Ako bojoval proti nezvyčajne silnému protivníkovi, zakopol o kus muriva a... prepadol sa pod zem. Cez piesok až do podzemnej komnaty. Komnaty plnej zlatých mincí a šperkov. Uprostred spal veľký žltý drak. Makto si všimol, že okolo krku mal zavesený akýsi zvláštny útvar. Plný a pokrivený trojuholník zo zlata. Na veľké nešťastie si zase drak všimol narušiteľa. Nastalo peklo. Keď si Makto uvedomil, kde je, bol uväznený v drakových pazúroch. Ten prerazil strechu komnaty a niesol ho do vzduchu. Makto sa snažil dostať zo smrteľného zovretia. Sekol a bodal mečom, až ho drak pustil a on letel už len zotrvačnosťou. Narazil na drakovu papuľu, ten hrýzol. Boj netrval dlho. Akousi šťastnou náhodu prešiel Maktov meč cez drakovo srdce. Spolu sa rútili k zemi. Ďalšia šťastná náhoda spôsobila, že drakovo telo stlmilo Maktov pád a nedolámalo ho, akurát mu vyrazilo dych. Keď sa pozbieral, videl, že sú ďaleko od opusteného mesta. Zostal uprostred piesku s dračou mŕtvolou, keď si spomenul na jeho ozdobu. Zvesil mu ju z krku. Retiazka, na ktorej držala, bola pevná a dala sa skrátiť tak, aby sedela aj na ľudský krk. Bez rozmýšľania si ju nasadil. "Ťakujem sa sáchranu šlovek. Môšem sa ti oplatiť sfojou pomosou. Som Ar´Kaštar," hlas ako sypiaci had sa ozval v jeho hlave. Makto bol zdesený, ale nechal sa zatiahnuť do rozhovoru. Ar´Kaštar mu vysvetlil, že mal byť navždy väzňom na drakovom krku. Patril k Skorším. K rase, ktorá tu bola pred hmotnými smrteľníkmi. Vysvetlil mu, že oni sídlia v inom zmysle vnímania a tak ich nemôže vidieť. Oni sú Slová a sú ich Podstatou. Jeho meno vystihuje podstatu jeho samého a celého vnímania daného slova. Prisľúbil mu pomoc.

Keď ho ostatní našli, chodil stále dookola a rozprával sa sám so sebou. Našťastie nik z nich nezomrel. Pozbierali všetko cenné, čo sa neroztavilo a vybrali sa na cestu späť. Makto sa zmenil. Jediný, s kým sa rozprával bol iba jeho brat, aj to iba keď musel. Celú cestu sa držal od ostatných ďalej a keď sa niekto k nemu priblížil, ustupoval. Z vaku mu trčali vylámané dračie zuby a meč si odmietol očistiť z jeho krvi. Vraj mu to prinesie šťastie. Oveľa rýchlejšie sa vrátili do Gatrafaru. Situácia vo vnútri mesta bola priam hrôzostrašná. Ľudia na ulici dreli biedu, vojaci sa z vonkajších opevnení stiahli do chrámu a budovy rady, nechali ľudí napospas nájazdníkom. A Makto akoby zázrakom vedel, do čoho má investovať svoju časť zlata. Začal nakupovať predražené jedlo od cudzích kupcov, pozýval ľudí na stretnutia, kde im platil alkohol. Pomaly im vkladal do hláv myšlienku na zmenu.

A potom to prišlo. Obrovský dav ľudí s ním na čele prerazili barikády pred radou a chrámom. Kňazi hľadeli na muža, ktorý im kedysi leštil podlahy. Rada so zdesením pozorovala dezertéra. Z tichého a večne osamoteného chlapca sa stal ich postrach. Mal na sebe honosnú červenočiernu róbu, ktorej golier držali vo vzduchu ostré zubiská, na krku mu visel predmet, ktorý priam žiaril mágiou a po boku visel hrozivý zakrvavený meč. Rozvášnený dav zajal väčšinu z velenia mesta. Niektorých zabili, iným sa podarilo utiecť. Zhodli sa na tom, aby ich viedol. Bol ich hrdina. Spolu so Sevotom naplánoval vzburu aj v jeho meste. V Gatrafare zborili chrám, aj s jeho chamtivým bohom a rovnako skončila aj budova rady.

O pár rokov nato už stála Altynaarská ríša. Na miestach niekdajšieho chrámu vznikol veľký palác a blízko mesta Priehrady. Makto nariadil zahatať rieky a ostatné mestá sa voľky nevoľky museli podriadiť. Bez vody sa žiť nedalo. Garik sa stal veliteľom vojsk a Sevot zasadal na druhý trón. O Yinais dlho nik nepočul a Zarlombo tiež kamsi zmizol. Čas Maktovej vysnívanej pomsty nadišiel. Celé to hlúpe stádo, ktoré mu pomohlo dostať sa hore, tvorila banda hlupákov, ktorí mu vždy len ubližovali. Prišiel čas ich strestať. Nik nebol bez viny. Vždy, keď sa sťažovali, spýtal sa ich, či sa im viac páčila minulá vláda nad mestom. Zo svojho balkóna, zatiaľ čo kŕčovito zvieral zábradlie (od drakovho letu nemohol výšky ani cítiť) presviedčal ľudí, aké je nevyhnutné dodržiavať jeho nariadenia. Začali ho prenasledovať zlé sny. Dav ľudí s nenávisťou v očiach ho naháňal a trhal na kúsky. Začal sa ich báť. Opatrne začal o sebe rozprávať ako o božskom potomkovi a hneď k tomu pridal vyhlásenie, že nik nie je hodný sa k nemu priblížiť viac ako na desať krokov. Následne prišli ďalšie zákazy a obmedzenia. So Sevotom ich ľudia mohli oslovovať len ako "najurodzenejší a najláskavejší páni Makto a Sevot". Ľudia, ktorí porušili zákon boli rýchlym procesom zbavení života. Chvíľu ešte chodili na verejnosť, ale potom sa zavreli vo svojom paláci. Raz za čas sa stalo, že Maktovi padla do oka nejaká žena. Vtedy s ním strávila noc a na druhý deň bola popravená. Bál sa odmietnutia.

Hrôza z ľudí sa stupňovala a ich útlak stále rástol. Začali sa organizovať skupiny odporcov. Makto sa už úplne vzdal svojho vlastného hlasu. Necháva rozprávať Ar´Kaštara, jeho oddaného poradcu. Prezradil mu, čo v skutočnosti znamená jeho meno a podstata. Krivá, klamlivá reč. Ľudia prejavujú nesúhlas a on ich ubíja stále viac. Nik sa k nemu nemôže priblížiť. Vie, že ak neprestane s útlakom, zmetú ho tak, ako on kedysi zmietol svojich predchodcov. Vie, čo robí a dokonale si uvedomuje, že sú to jeho rozhodnutia. Bojí sa zodpovednosti, preto používa Ar´Kaštarov hlas. Nechce meniť svoje zákony. Nechce ukázať ľudskosť. Nato sa až priveľmi bojí sám seba.